BEH: Na Devíne dal tím TASR do toho všetko, ale o rok chceme byť lepší

Po štarte som sa pôvodne chcel držať vodiča so zástavkou 50 minút, ale vďaka hroznej tlačenici na štarte sa mi ho podarilo dobehnúť až niekde na piatom kilometri. Rozmýšľam či spomaliť alebo držať tempo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Beh z Devína do Bratislavy boli vôbec moje prvé preteky, ktoré som kedy absolvoval. V apríli 2014 som sa postavil na štart spolu s ďalšími tisíckami bežcov s jediným cieľom – dať to pod 60 minút. Po tuhom boji a riadnom trápení som nakoniec dosiahol čas 59.24 min, čo ma potom krásne motivovalo do ďalšieho behania.

Tento rok som chcel trať rovnako ako vlani bežať pod 50 minút a podporiť tak tím TASR. Hoci sa mi to nakoniec aj podarilo, šancu na lepší výsledok mi zhatila aj poriadna tlačenica na štarte.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pod Devín prichádzam jedným z prvých autobusov už krátko po ôsmej hodine ráno. Rád chodím na preteky v predstihu, aby som sa v pokoji prezliekol a riadne rozcvičil.

Autobusy postupne privážajú ďalších pretekárov, až sú nás nakoniec tisíce. Zdravím sa s kameramanom z JOJky, jeho výkonnosť mu môžem len závidieť. Takmer 12 kilometrovú trať je schopný zabehnúť aj v tempe pod 3.45 min/km. Pre Markizákov snáď museli pristaviť špeciálny autobus, na štart sa ich stavia asi 15. Medzi nimi je aj Milan, kamarát z detstva, s ktorým som na základnej škole roky sedával v jednej lavici a cez hodiny mastil karty. Je to stále rovnaký Milan, hoci trochu, dajme tomu, „zmocnel.“

SkryťVypnúť reklamu

Na lúke pri hrádzi stretávam poslanca Gábora Grendela, prehodíme spolu zopár viet a zaželáme si veľa šťastia na trati. O pár metrov ďalej sa zase zdravím s dvoma borcami v tričkách RTVS.

Je to sranda, koľko ľudí z médií aj z politikov momentálne beháva. Keď motyka vystrelí, svoj tím snáď niekedy postaví aj denník Sme.

Koho však neviem nájsť, je zvyšok tímu TASR. Telefón som nechal v šatni v autobuse, nemôžem im tak ani zavolať. Každý ich niekde videl, ale nikde nie sú.

Na štarte sa staviam podľa mojej výkonnosti do druhej zóny, nie je mi to však nič platné. Je to asi typické pre ľudskú povahu, že aj bežec, ktorý zvládne trať za hodinu a pol, chce dosiahnuť čas 1.29.00 h a tak sa silou mocou tlačí dopredu. Česť všetkým, ktorí to tak nerobia.

SkryťVypnúť reklamu

Devín sa tak ani veľmi nebehá kvôli časom ako kvôli atmosfére. Kto si chce spraviť osobák, má množstvo pretekov, kde to môže skúsiť.

Po výstrele z dela sa zhruba dva kilometre prepletám stovkami ľudí. Plán bežať polovicu trate s vodičom na čas 50 minút a potom zrýchliť, padá hneď na začiatku. Aby som ho vôbec dobehol, musím do toho viac dupať, čo ma samozrejme stojí dosť síl. Vodiča tak dobieham až niekde na piatom kilometri.

Pripojím sa k jeho skupinke a nechám sa trochu viezť. Keď to takto napíšem, vyzerá to, akoby som išiel z Devína autobusom. Čítal som však článok, koľko času a energie bežec ušetrí, keď beží v skupine s ďalšími borcami.

SkryťVypnúť reklamu

Dumám čo ďalej, ale nakoniec zostávam so skupinou. Ešte mám príliš v čerstvej pamäti ČSOB polmaratón, ktorý som bežal pred týždňom. Zase raz som mal veľké oči, prvých desať kilometrov som prepálil a v cieli som za svojim osobákom zaostal štyri sekundy.

Štyri sekundy na 21,1 km trati je toľko pikosekúnd na kilometer, že to radšej ani nebudem počítať, lebo ma vystrie. A to už ani nespomínam, že po prebehnutí cieľovej čiary som mal pocit, že vyvrátim všetko, čo som zjedol za posledný týždeň. Nevadí, možno na budúce. Myslím ten osobák.

Spomalím teda tempo a bežím skromne za vodičom. Ono to úplná pohoda nie je, tempo 4.18 min/km síce nie je až také hrozné, ale zase u mňa nejde ani o žiaden výklus.

Jazyk sa mi začne lepiť na podnebie a mám nejak sucho v ústach. Pri Riviére si tak beriem trocha vody, lognem si zo tri hlty, zvyšok vylejem na ruku a oplachujem si tvár. Dávam si však sakramentský pozor, aby mi vodič neušiel príliš ďaleko a ja som ho nemusel zase naháňať.

Zhruba dva kilometre pred cieľom zrýchlim tempo asi o desať sekúnd na kilometer. Pri moste SNP ešte pozriem do objektívu fotografovi z Nového Času, Majo je bývalý kolega a sľúbil mi fotku z trate. Sú to posledné metre a máme tak autentický záber mojej unavenej a uslintanej tváre.

Na cieľovej čiare ešte o pol kroka predbieham jedného borca a tohtoročný Devín je za mnou.

So zvyškom tímu sa stretávam pri fontáne na Hviezdoslavovom námestí, kde si s Vierkou, Vladkou, Táňou a Vladom robíme spoločnú fotografiu. Každý bežal, čo vládal a po odrieknutí účasti dvoch kľúčových bežcov našu firmu zas raz zachránili obetavé dievčatá. Čo by sme si bez nich len počali? Cmuk. Cmuk.

Preteky ukončujeme v našej obľúbenej reštaurácii. Ako vždy absolvujeme fázu, keď všetci študujeme v mobiloch výsledky, prerátavame tempo a debatujeme, čo by bolo, keby niečo bolo inak.

Grilované rebrá spláchnem dvoma miestnymi pivkami a pomaly sa mi začína driemať.

Pekný deň ukončím polihovaním v posteli a pozeraním filmov. Keď niekto rozmýšľa po čom siahnuť, odporúčam americký Na Hromnice o deň viac s Billom Murray-om alebo francúzsku komédiu Čo sme komu urobili.

Škoda, že ten beh z Devína do Bratislavy nie je viackrát do roka.

Jaroslav Taldík

Jaroslav Taldík

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Amatérsky bežec. Turista. Milovník psov. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu