Keď zomrie verejne známa osobnosť, najmä politik, v našej spoločnosti prevláda prirodzená ľudská tendencia „hovoriť v dobrom“. Je to súčasť kultúry úcty k zosnulým, ale aj strachu, že kritika v tejto chvíli bude pôsobiť necitlivo. No práve tu sa skrýva pasca, do ktorej opakovane padáme. Ak sa budeme naučení pozerať na minulosť iba cez pekné spomienky, oberáme sa o schopnosť rásť, učiť sa a vyvodzovať dôsledky.
Anna Záborská bola výraznou osobnosťou slovenskej politiky. Pre niektorých symbol neochvejnej viery a hodnotovej konzistencie, pre iných zosobnenie spomalenia vývoja našej spoločnosti. Jej verejné pôsobenie bolo pevne späté s témami ako interrupcie, „ochrana tradičnej rodiny“ či konzervatívne chápanie spoločenských rolí. Pre množstvo ľudí predstavovala političku, ktorá svojim vplyvom a hlasovaním zasahovala do ich základných práv a slobody rozhodovania.
Ak dnes – po jej smrti – zredukujeme jej život iba na frázy o „zásadovosti“ a „kultivovanosti v diskusii“, riskujeme, že si opäť zidealizujeme minulosť. Je to rovnaký mechanizmus, akým sa niekedy pozeráme na bývalých režimových funkcionárov či politikov, ktorí kedysi formovali prostredie okolo nás. Smrť sa stane akoby očistným filtrom, ktorý vymaže všetko nepohodlné a ponechá len ľudsky prijateľný obraz.
Lenže dejiny nepotrebujú našu slušnosť, potrebujú našu pamäť. Pamäť na dobré aj na zlé. Ak sa vzdáme kritického hodnotenia s tým, že „o mŕtvych len v dobrom“, vzdávame sa schopnosti rozlišovať. A keď prestaneme rozlišovať, prestávame rásť. Či už ako jednotlivci, alebo ako spoločnosť.
To neznamená, že popierame ľudskú hodnotu zosnulej. Anna Záborská bola matkou, starou mamou, lekárkou, mala svoj osobný príbeh. Ale ako politička niesla zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré sa dotýkali tisícov životov. To je dimenzia, na ktorú máme právo spomínať bez príkras a sentimentu.
Ak sa chceme posúvať ďalej, musíme si uchovať odvahu pomenovať aj to, čo bolo škodlivé. Ak dnes budeme spomínať len v dobrom, oberáme sa o schopnosť byť múdrejšími zajtra. Smrť politika nesmie byť vymazaním jeho odkazu, no práve naopak, má byť príležitosťou pomenovať ho celistvo, so všetkými dôsledkami, ktoré priniesol.
