Slovenskom v stredu večer otriasla zdrvujúca správa o smrti dvoch mladých ľudí - gejov, ktorí svoj večer trávili v spoločnosti svojich kamarátov, tak ako to robieva každý z nás.
Nenávisť vraha voči LGBTQIAP+ komunite vyvŕbila až do násilného činu, a to vraždy. K tomu nemuselo prísť, pokiaľ by spoločnosť spomínanú komunitu neodcudzovala a vyjadrila jej podporu. Žiaľ, názory mnohých ľudí sú ovplyvňované, bohužiaľ často obmedzované, vplyvnými osobami, medzi ktoré veľkou väčšinou patria politici. A tí spustili preteky o vyjadrenie väčšej podpory LGBT komunite a smútku nad tragickou udalosťou na Zámockej ulici v Bratislave.
Je snáď úplne pochopiteľné a ľudské byť zarmútený a trúchlivý z takejto plač vyvolávajúcej udalosti. Ale kam sa vytratila súcitnosť niektorých ľudí, ak u nich vôbec nejaká niekedy jestvovala?
Ako by sa cítil Igor Matovič, ktorý vyhadzuje obyvateľom Slovenska na oči, že nemá u novinárov pochopenie a sú voči nemu „zlí”, len preto lebo nie je LGBT, keby jeho blízka osoba prišla o život kvôli dešpektu spoločnosti?
Ako by sa cítil Milan Mazurek, ktorý nazýva transrodových ľudí „transformermi” a o rodinách s rodičmi rovnakého pohlavia hovorí ako o „úchylnej forme rodiny”?
Ako by sa cítil György Gyimesi, ktorý bojuje za zákaz vyvesovania dúhových vlajok na štátne budovy?
Ako by sa cítila Anna Záborská, ktorá hovorí o homosexuáloch ako o „nepriateľoch, ktorí ohrozujú samotnú podstatu toho, čo znamená byť človekom”?
Ako by sa cítil Róbert Fico, ktorý si „neželá, aby tu chodili ľudia, ktorí budú tvrdiť, že sú ženy a budú mať medzi nohami 20 cm pinďúra”?
To všetko je len výňatok z viacerých výrokov politikov, ktorí hovoria o homosexuáloch ako o hrozbe pre spoločnosť. Nie homosexualita je hrozbou, ale nenávisť šíriaca sa z úst ľudí, ktorí ovplyvňujú verejnú mienku je čiernym mrakom zakrývajúci žiarivé Slnko v podobe čestných, spravodlivých, láskyplných, mierumilovných a tolerantných ľudí.
