I Od slov k činom
Príbeh Enciánu sa začal písa
h Tatier. stav národných kultnych pamiatok na edť v roku 2011. V tomto roku bol spustený projekt s názvom Tatranské haraburdy, ktorý mal poukázať na neutešený stav národných kultúrnych pamiatok na území mesta Vysoké
h Tatier. stav národných kultnych pamiatok na edé Tatry. Cieľom projektu Encián nebolo iba bezhlavé „rýpnutie si" do bezútešného stavu niektorých kultúrnych pamiatok na území mesta.
Cieľom bolo vyvolať diskusiu.
A to sa nám podarilo.
Za najväčšie haraburdy ľudia opakovane označovali visutú lanovku Wiesner Dr. arch. Samuela Jurkoviča, pre Lomničanov skôr známu ako „starú lanovku".
Nechceli sme však iba kecať a byť označovaní len za písalkov, bolo našim cieľom aj niečo urobiť.
Od slov k činom.
Tak znelo naše predsavzatie. Ďalším podnetom boli naše osobné postoje k lanovke. Má niekoľko „naj" a ostala stáť akoby bez povšimnutia.
Technická pamiatka, svetový unikát, spomienky na detstvo, osobný vzťah niekoľkých z nás k celému technickému dielu.
Bolo rozhodnuté.
Na jeseň 2011 prišli do Tatier prví architekti a začala sa rodiť myšlienka.
II Idea- návrat legendy
Do Enciánu som prvý krát zablúdil presne na jeseň 2011. Pamätám sa pinpongový stôl, ktorý bol uprostred jedálne, na neskutočný smrad od hlodavcov v kuchyni a provizórnu posilňovňu v niekdajšej kaviarni.
Snažil som sa to nevidieť, ale uvidieť za tým tú toľko oslavovanú legendu menom Encián na Skalnatom plese.
Začali dlhé presviedčania a najmä nekonečné úvahy o finálnej podobe.
Cieľom spolku nie je vytvárať podnikateľské aktivity, ale naopak vytvárať podmienky pre rozvoj kultúry a zachovanie tradícii.
Vytvorili sme koncept homage á Jurkovič.
Zachovanie budovy v čo najvernejšej podobe bez veľkých stavebných zásahov. Prvoplán počítal s vytvorením múzea v bývalej stanici, čitárne v priestoroch kaviarne a galérie v kuchyni a jedálni.
Chceli sme v Tatrách vytvoriť stabilný priestor pre umenie.
Stabilnú základňu umeniu. Vytvárať priestor, kde bude vznikať v Tatrách umenie. Tak ako kedysi- Wolker, Móry a pod.
Bolo a je na čom stavať.
III Prípravy poznačené strachom
Od jesene 2011 som bol v Enciáne veľakrát. Nespočetne veľa ráz som prechádzal každý kút a spisoval všetky závady a nedostatky. Bod po bode krok po kroku. Večer v daždi som sedel a pozeral kadiaľ tečie strecha, sledoval som tečúce vodopády z napínacej veže tečúce do strojovne. Skúsšal zamrznuté kúrenie a odpady. A v hlave kreslil budúcu Galériu.
10. tisíc EUR na účte a plno skrytých „prekvapení"
Prišlo leto 2012 a na účte sme mali 10. 000,- EUR, ktoré mali byť preinvestovan. Na strechu sme odhadom potrebovali o kedysi. Staé do konca roku 2013 na Enciáne.
Súpis opráv bol však veľmi veľký.
Na strechu sme odhadom potrebovali 200. až 400. tis EUR. Na vyhliadku, ktorá zatápala strojovňu, keďže z nej odfúklo krytinu sme potrebovali zhruba 10. tis EUR. Nefungovalo kúrenie, rýny boli odtrhnuté a neplnili svoju funkciu, odpad tiekol.... etc.
Netrúfal som si ísť do týchto rekonštrukcií s 10. tis. EUR na účte.
Vyvstávalo množstvo otázok : „Čo ak...?"
Napríklad vybuchne elektrika odpadne kus steny, niečo nám spadne a pod.... veľmi veľa otázok a strach rástol.
Ale aj nadšenie. Architekti sa striedali, kreslili vymýšľali a podávali si kľučky s klampiarmi, kúrenármi a pod.
IV 2013: Rok zlomu
Prišiel rok 2013 na účte pribudli peniaze z asignácie z 2% percent od ľudí z okresu Kežmarok, Poprad a Liptovský Mikuláš a to bol pre nás obrovský záväzok. Musíme sa pustiť do práce. Spísal som si zoznam prác, ktoré musíme urobiť a podľa priorít si ich zoradil.
Na jar prišli chlapci a začali robiť
V máji 2013 prišli na Encián prvý chlapci z Inštitútu pomáhať pri Enciáne, ktorí vypratali všetok bordel a nechali nám holé steny. Potom v júni prišli odchovanci z Domu na polceste, aby ideu tatranského kultúrneho stánku zhmotnili.
Volám ich síce chlapci, ale bolo medzi nimi kopec žien, najmä od farára Kuffu z Inštitútu Krista Veľkňaza.
Verím. Že je našou povinnosťou pomáhať ľuďom, ktorí si to zaslúžia.
Do Inštitútu Krista Veľkňaza farára Kuffu prichádzajú ľudia dobrovoľne, aby im niekto pomohol.Do Domu na polceste prichádzajú deti z Detských domovov, ktoré sú totálne nepoužiteľné pre praktický život. Sú plnoletí a život majú vo vlastných rukách, aj keď sú to stále len deti
Obe skupiny ľudí sú volajúci o pomoc a my sme povinní im ju ponúknuť. Hladnému nedaj rybu, ale nauč ho chytať ryby, povedal rybár.
Chlapci pracovali takmer 10 hodín denne každý deň s výnimkou nedele, takmer 3 mesiace v kuse, aby sme už 1. augusta neoficiálne a 10. augusta oficiálne mohli mať prvú vernisáž.
V Koľko to stálo a iné pikošky?
Nebudem Vás trápiť podrobnými číslami, ale samozrejme ak chcete, vždy vám ich rád a ochotne zašlem a zverejním.Skúsim trochu iné štatistiky a pikošky.
Z Enciánu len z povaly sa zniesla asi 1 tonu odpadu a celkovo šlo vrtuľníkom dole asi do 10 ton odpadu. Hore boli vynesené tri tony stavebného materiálu.
Objavili sme nápis na starej tehle:
" TU som stratila poctivosť dňa 15/5/'46, Hana zo Záhoria"
Strhli sme starú krytinu z vyhliadku a urobili novú strechu. Vyspadovali ju a odrazili od novšieho obkladu čím prestalo zatekať do vnútra. Urobili sme nové zábradlie a podlahu.
Zalepili strechu a opravili rýny.
Prestalo zatekať!
Dokopy sme odpracovali viac ako 5000 hodín.
Celkový nstrecha 4. tis EUREUR
tis EUR
hodod novynesentaáklad na rekonštrukciu bol viac ako 40. tis EUR
Ale k číslam nahrubo:
vyhliadka: 10. tis. EUR
strecha 4. tis EUR
elektrika 3. tis EUR
práca 22 tis EUR
odpad vrátane vrtuľníka 4. tis EUR
VI Dom Hostí a sociálny rozmer
V roku 2012 sme v Tatranskom okrášľovacom spolku sputili pokusne projekt dobrovoľníkov. nebol organizovaný, nemal základný rámec, bol to iba pokus či áno a ako. Vyšiel a v roku 2013 dobrovoľníkov bolo viac než 180. Odpracovali viac ako 4000 verejnoiprospešných prác v prospech Tatier. Čistili chodníky od smetí, upravovali turtistické cesty... Lenže u nás vyvstávala otázka, kde by mali títo ľudia spať. Nemali stabilnú základňu. Množia sa nám v mailoch žiadosti, v ktorých ľudia chcú iba tak nezištne pomôcť, avšak nevedia na koho sa majú obrátiť. Tak vznikla myšlienka DOMU hostí Tatranského okrášľovacieho spolku.
Dnes, vďaka enormnej námahe všetkých, ktorí akokoľvek pomohli, či už opravovali, poskytli pomoc, peniaze, pár slov, všetkých, ktorý boli s nami myšlienkami Encián a Dom Hostí TOS ožil a je pripravený prijať každého hosťa. Veď ako hovoria Benediktíni:
„Všetkých prichádzajúcich treba prijímať ako Krista, pretože on sám raz povie: Bol som pocestný a pritúlili ste ma."
Dom hostí bude ale niečo viac ako len štandardná vysokohorská chata. Dom hostí TOS bude miestom oddychu a načerpania nových síl. Už čoskoro v blogu Tatranského okrášľovacieho spolku(tatranský.blog.sme.sk). Nechceme, aby k nám ľudia prišli len prespať ráno a vyrazili na túru. Dom hostí poskytuje útočisko pre ľudí, ktorrí potrebujú „vypnúť a vyčistiť". Chcú nabrať nové sily. Potrebujú osviežiť svojho ducha a pookriali. A t Preto už dnes vytvárame s odborníkmi programi pre akúsi „duševnú očistu."
A to aj vďaka Vám.
VII Namiesto záveru - poďakovanie
Moje poďakovanie patrí všetkým, ktorý nám uverili a pomohli.
Najmä si vážim dve veci. Váš prejav vôle, kedy ste poskytli vaše 2%, aby sme mohli uskutočniť ideu záchrany a oživenia legendy Enciánu. Bez vás by sme ostali iba pri slovách. O to viac si to cením, pretože vďaka vašej pomoci sme podali spoločne s vami pomocnú rukuľuďom, ktorí to potrebujú.
Moje poďakovanie patrí lanovkárom a gastru, ktorý mali s nami strpenie pri rekonštrukcii a vždy nám vyšli v ústrety ako sa len dalo. Vyviezli nás a dali nám najesť, keď sme to potrebovali.
Úprimne a s pokorou Vám ďakujem za všetky vaše dary, ktoré ste nám poskytli, čas, námahu, peniaze, myšlienky ale i priania, aby sa naplnil náš ciel.
Je to aj vaša zásluha.
Vďaka.
VIII budúcnosť Enciánu.
Encián ožil. Otvoril svoje brány návštevníkom v bezplatnej galérii, umelcom, ktorý tu môžu vystavovať bez obmedzenia. Dom hostí, ktorý postupne vzniká v podkroví bude svoje služby poskytovať dobrovoľníkom, ktorý prišli nezištne a bezplatne pomáhať Tatrám.
Čakajú nas ďalšie a ďalšie výzvy. Najviac ma mrzí strecha a fasáda. Chcem sa pustiť do múzea lanovky Wiesner, dať dokopy starú strojovňu či na stĺp v Tatranskej Lomnici zavesiť starú kabínku. Držte nám palce bez vás by to nešlo. My vám ďakujeme za každú pomoc, fyzický aj duchovnú, veď je to naše spoločné dielo.
Úprimná vďaka vám, kamaráti.
Paťo Kolesár- Mariena
šéf spolku
