Náboj

Neznášal ju od vtedy ako ich násilím dali do kopy. No povedzte, on priebojný náboj s trieštivou hlavicou sa má zapodievať nejakou brondzovou nábojnicou, ktorá nespĺňa ani základné požiadavky na to, aby sa vôbec mohla baviť s priebojným nábojom a nie to ešte aby spolu spolupracovali. Predstavoval si vzťah s krásnou oceľovou nábojnicou, ako si budú spolu glajchať v zásobníku a na koniec sa rozlúčia veľkým 7,62 milimetrovým objatím. Predstavoval si ako vyletí z hlavne, obzrie sa za seba a posledný krát zakýva svojej milovanej „oceľke“ ako by ju prezýval. S hrdosťou by vyplával z hlavne a za salvy pušného prachu, dávajúc pozor aby sa mu nezakrútila hlava, by letel vzduchom. Zákyval by stromom, ovial by trávu tlakovou vlnou a potom by sa sústredil na miesto kde naplní svoje poslanie: prebitie sa cez pancierovú vestu, prebitie sa cez polku tela nepriateľa a strhnutie druhej polky nepriatela so sebou. Cvičili ho od malička na tento úkol, aby bol pripravený na stres, ktorý s tým vzniká a na možnosť že skončí v zajatí nepriateľa. Tešil sa, ako prvý krát uvidí svetlo konca hlavne, a bude si môcť povedať:   „Toto je moja šanca dostať sa do neba. Stále pôjdem za svetlom a na konci tunela bude môj paradís.“ Všetko mal naplánované, len keby ho tá nábojnica neprivádzala do exponencionálneho šialenstva.  „Hlúpa bronzdka. A to mi apko rozprávali, že keď chcem pretiahnuť hlaveň, musím rátať s tým, že si musím   zavesiť na krk blbú brondzku. Samozrejme, že som ho ja hlupák neposlúchol.“ Ako si tak monológoval, zrazu sa dali veci do pohybu. Najprv cítíl, ako ho to pozdvihlo smerom na hor, potom ho to strklo do zadu.   „Teraz prišla konečne moja chvíľa.“ Vravel si, ale nechápal, prečo nič nevidí.   „Veď už musím byť v hlavni a stále žiadne svetlo.“ Zrazu ho to koplo do zadku a už sa rýchlosťou valil do predu, ale stále žiadne svetlo. Nič, len tma. A v tom si to uvedomil... Ved ja som slepý...