„Rozdajte si papiere, napíšeme si písomečku z ekonomiky.“ Povedala pani učiteľká Moráková s flirto-nonšalantným úsmevom britského gentlemana, ktorý otvára dvere neznámej slečne.
„Ona sa asi na tom robí. Takto krásne nám pokaziť deň, keď sa malo ísť na exkurziu do zlievarne.“ Povedal si Peter, žiak tretieho ročníka, ktorý sa pozeral na približujúci sa prázdny papier, ktorý si zachová všetky svoje “prázdne“ vlastnosti aj po skončení písomky. Peter ekonomiku neznášal. Boli svoji odveký nepriatelia na život a na päťku. Raz za čas sa stretli na bojisku, ale boj to bol vopred prehratý, lebo ekonomika bola tri Rímske légie a Peter mala dedinka Galov, ktorý nemali čarovný napoj.
„Na čo sa mám učiť takéto chujoviny naspamäť? Veď sú to všetko logické veci, ktoré vie každý sedliak, napísané čudným jazykom, ktoré písmená sú mi známe, ale rozumie tomu iba ten čo to písal.“ Nadával a postupne sa k nemu dostával papier.
„Teraz, alebo nikdy!“ povedal si Petrík a chytil si nos a trošku s ním pohýbal. Mal ho totiž veľmi citlivý, ako ženské plemeno a stačilo sa ho len troška dotknúť, už sa valili výčitky v podobe krvi dolu nosom. Svoju tajnú zbraň využíval iba občas, lebo dobre vedel, že keby to opakoval často, prišli by mu na to. Nos nesklamal a spustil dávku drahocennej krvi, ktorá inde zachraňuje životy, tu, neučenie sa.
„Peter, je ti niečo?“ spýtala sa pani učiteľka Petríka, ktorý sa na jej hodine tváril ako húsenica, ktorá si krásne “hovie“ v konzerve paštiky, až kým ju hnusný vojak neotvorí.
„Zase sa mi spustila krv z nosa. Neviem čo s ním mám. Doktor vraví že mám málo vitamínu A a kvôli tomu mi praskajú cievočky v nose.“ v očakávaní sledoval či na to skočí, lebo jej to už spravil už niekoľko krát.
„Je to strašné s tým tvojim nosom. Utekaj domov ľahnúť si do postele s ľadom na čele. Pôjdete niekto s ním, nech mi po ceste neodpadne. Kto vie kde Peter býva?“ povedala pani učiteľka prizerajúc sa vystreleniu všetkých rúk v triede, ktoré do neba vystrelili ako ruské kaťuše tešiace sa na nemeckú obranu. Pani učiteľka nekompromisne zhasínala plamienky vzniknutej nádeje: „Dievčatá ruky dole, s Petrom Vás nepustím. Mišovec, Črepina, Debnárovič, Migravý, máte tu samé pätorky a predsa chceme aby ste si to opravili. Sykavec s Plačkom, keby som si pozrela zameškané hodiny vás oboch, vyšli by mi pre obydvoch rovnako. Sečner, Topejovič a Flasch, pán učiteľ (O VáS) mi vravel že stále vyrušujete na jeho hodinách. Hlienčík s Hnidom ste boli minule. Chod ty Arvald Schwarlacko.“
Keď Peter začul s kým ho posiela domov, obrúsil tenkú vrstvičku zubnej skloviny o pár mikrónov dole na Ra 0,1.
„Bože ako ho neznášam. Prečo on?“ na sebe ale nedal nič znať, aby ho učiteľka neprekukla.
Keď vyšli na ulicu Arvald ho oslovil: „Viem že ma neznášaš, lebo som zbalil Nastenku, po ktorej si tak strašne šiel, a chcel by som sa ti za to revanšovať. No hlavne preto, lebo si ma dostal chtiac či nechtiac z tej drbnutej písomky.“
„Ako už len ty by si sa mi mohol revanšovať?“
„Pozri sem.“ Peter kukol a zacítil krásnu vôňu, ktorá v ňom spala stáročia a iba teraz vyšla na povrch.
„To je ale božská vôňa. Kde si to vyhrabal? Tu vôňu ako keby som poznal od malička, ale nič podobné som ešte necítil.“
„To víš, pár chytrých hláv se dalo do hromady a řekli dost! A není náhodov, že tých pár chytrích hlav se sešlo v holandsku.“ Dodal Arvald a zavrel sáčok plny lahodnej skoro až do fialova zelenej kapustičky.
„No tuším že si to u mňa aj vyžehlíš. Ak to chutí tak, ako vonia, môžeš mi prebrať koho chceš.“ Odpovedal mu Peter a zistil, že vznikol nový problém., A to: kde to odpáliť.
„Mohli by sme ísť za garáže. Teraz je desať hodín a nikoho tu nebude.“
„Dobrý nápad, mám fajnovú fajočku cez ktorú si to môžeme dať.“ Petrovi sa ten chlapec začínal páčiť. Už ani nevedel prečo ho tak neznášal, veď je to super chalan. „Jáj, prebral mi ženskú kurva!“ pomyslel si, ale vedel, že ho to po ochutnávke hneď prejde.
Keď prišli za garáže, v duchu si ruky modlili, že by od trenia mohli zapaľovať fakle celému sprievodu.
„No už to tam napchaj!“ nevedel sa dočkať Peter
„Vydrž. Robím čo môžem. Je to strašné tvrdé. Ježiš, ako to krásne vonia. Už aby sme to inhalovali.“ Tešil sa Arvald.
V tom ako Peter, lebo dostal právo prvej noci, zobral plný nástroj do úst a chcel si pripáliť, začul čudný zvuk, ktorý ho natoľko vystrašil, že skoro pustil mutru a polapotal sa naraz. Obzreli sa a zbadali dvoch policajtov, ktorý sa na nich pozerali už hodnú chvíľu a strašne sa na nich smiali. S úsmevmi od ucha po ucho ako po vybuchnutom granáte vystúpili z auta a pristúpili k polopokakaním chalanom.
„Čo to tu máme chapci?“ hodil rečnícku otázku jeden s policajtov
„Hmm, to tu máme asi trávičku. Čo?“ a pozrel na svojho kolegu
„Pán Strážmajster, choďte sa tam pozrieť čo to tam chlapci ukrývajú.“ Peter mu neochotne dal fajku plnú kapustičky a hundral si: „Bodaj ťa aby ťa! Ani sme si nedali a budeme mať z toho ešte aj problémy.“ A rozmýšľal, že teraz by radšej písal písomku z ekonomiky ako stáť tu.
„Poďte sa pozrieť, pán Poručík, vyzerá to na riadny model. Holandský indor. Chlapci odkiaľ to máte?“
„Našli sme to tu na ulici a akurát to ideme odovzdať na políciu.“ Skúšal Arvald.
„A prečo sme to našli tvojmu kamarátovi v hube ako si to skoro pripálil. Boli ste taký nadržaný, že ste si nás nevšimli prichádzať. Stáli sme tu pol minúty a keďže ste boli priveľmi zaujatý na to aby ste vnímali okolie, musel som troška zatrúbiť. A teraz mi chceš nahovoriť, že to nesieš na políciu. Mal by som ti rovno zahrať rozprávku “obušku z pytle von“, ale mám dobrú náladu.“ Robil si srandu Poručík.
Peter sa už videl, ako jeho panenský zadoček odblaňuje potetovaný cigán vo väznici. Alebo, ako ho prídu rodičia pozrieť do väznice a on ich zo zlomeným hlasom bude prosiť, aby ho dostali von, lebo tu nevydrží ani minútu dlhšie. Z mrákot ho dostal podporučíkov hlas: „Takže chlapci, keďže mám dobrú náladu, všetko mi dajte a necháme to dnes tak.“
Chlapcom sa ťažko zbavovalo drahocenných vitamínov, ale ruka zákona bola neúprosná.
Po konfiškácií a po odchode mužov zákona sa začal Arvald smiať.
„Čo ti šibe? Prišli sme o všetko a ešte sme mohli skončiť na polícií.“
Arvald so smiechov vraví: „Veď to, ale nič sa nám nestalo a ešte k tomu nám nezobrali všetko, keďže mám pravidlo nenosiť všetko v jednom sáčku.“
„Tebe asi drbe! Čo keby ťa boli prehladávali?“
„Nič takého sa nestalo, tak poď. Musíme si nájsť lepšie skryté miestečko, aby sme sa mohli odpáliť.Práve ma napadlo jedno miesto. Vieš kde sme chodievali do jamy ako chlapci?“
„No jasné, ale som počul, že to zbúrali.“
„Áno, aj nie. Náš pelech zostal.“
Potmehúcky, ako dvaja robotníci vynášajúci materiál zo stavby sa pobrali na svoje niekdajšie miesto, kde zažili nespočetné množstvo prvých razov všetkého druhu. Samozrejme že použili starý trik s “jupíkom“ a “tom a jerry“ čokoládou. A už bol nástroj na svete. S radosťou prváčika idúceho prvý deň do školy, došli na svoje miesto mladosti naplňujúc nástroj smiechu do plna. No kým si stihli vychutnať prvý dúšok, začuli známi hlas: „Chlapci. Tak vy si nedáte pokoj.“ Hlas poručíka ich vyľakal, no nezamrzli, ako pri prvom stretnutí, lež započali ukrutný šprint za ktorý by sa nehambil ani majster murár, keď mu uteká lešenie spod nôh. Ich úkryt bol na začiatku lesa a v tom mali značnú výhodu, pretože poručík a jeho kolega si nechceli zašpiniť rovnošatu a topánočky a hlavne boli riadne shúlení po požití skonfiškovaného materiálu.
„Stojte grázli!“ zakričal poručík, ale jeho hlas zanikol v smrekovom lese ako slovenská koruna 16.1.2009.
Keď chlapci zistili, že ich už nikto neprenasleduje, vrátili sa po chodníčkoch mladosti pekne do mesta. No hneď ako opustili les zbadali policajne auto odparkované na konci lesa ako keby čakalo na nich. Nenápadne sa chceli prešmyknúť, ale Arvald zbadal niečo pozoruhodné a potichúčky sa začal prikrádať k autu.
„Čo si sa načisto zbláznil?“ zrapol ho Peter
„Pozri sa. Tí dementi nezvládli nápor THC na krvný obeh a zaspali.“
Keď došli k autu, bočné sklo sa v rovnakých intervaloch zahrievalo dychom poručíka.
„Tí soudruzi v holandska sa teda vyznajú. Pozri ako ich to zriadilo.“ Popod fúzy prehodil Arvald.
„Myslím že by sme im mohli vypustiť gumy alebo spraviť ešte niečo horšie...“
...Keď odchádzali, spätne sa pozreli na policajné auto s vypustenými gumami, nápisom na zadnom špinavom skle “húlil som“ a policajtmi ktorý mali všetky veci na kapote auta, len putá pripevnené o ruky a o volant tak aby sa nemohli dostať von z auta. „Tuším, že chlapci budú mať čo vysvetlovať svojemu šefovi.“ Povedal Arvald a zavelil na ústup na miesto, kde ich už nikto nebude otravovať.
„Ide sa do parčíku.“ Zavelil. „Je tam veľa zákutí kde sa dá krásne inhalovať tá modrozelená božská manna. Keď došli do parku s úľavou zistili, že na okolí nie je žiadna živá duša a môžu sa s radosťou venovať tomu, po čom už od rána slintali, ako pes po kosti.
„Vyber fajku a môžeme isť na to.“ Povedal Arvald a pozrel na bezradného Petra ktorý vedel, že fajku u seba nemal, lebo ju podal Arvaldovi.
„Ja ju nemám, veď som ju dal tebe.“
„Máš pravdu,“ poškrabal sa Arvald po hlave „mal som ju, keď nás druhý krát naľakali fízli. Sakra, musela mi niekde vypadnúť. Musíme nájsť nejakú náhradu.“ A už sa obzerali po náhradnom zdroji ako špičkový enviromentalisti hladajúci náhradný zdroj za ropu. Lenže ako to už býva, našli iba pozostatok z ropy. PET flašu v ktorej bolo na dne malinovky.
„Poďme k potoku, vypláchneme ju, porobíme na spodku centimetrovú dierku a keďže alobal má každá dobrá gazdinka po ruke, urobíme kotol a potôčik použijeme ako filtračné médium.“
Plán to bol geniálny. Za 5 minút bolo všetko hotové. Napustili vodu do fľašky, naplnili kotol a odpálili. Priťažlivá sila brala vodu z fľaše na zem a zase vodou vzniknuté vácum bralo zhorené pozostatky THC do fľaše. Potom sa kotol odstránil a Arvald si mohol krásne vychutnať priam “post cointumový“ zážitok s ihalovania. Teraz bol Peter na rade. Vdýchol všetok dym z fľaše a troška ho naplo. No zachoval sa statočne. Drhol to v sebe, až kým nevydýchol smerom k mostíku cez ktorý viedla najkratšia cestička cez park do mestskej zlievarne, na ktorom chúlilo 25 pohľadov jeho spolužiakov plus jedna učiteľka ekonomiky Moráková, ktorá pri nabratí plného vedomia zakričala: „Arvald, Peter máte problém!“
