Na Rhodose je mačiek neúrekom. A vôbec, bez nich by ani Grécko nebolo Gréckom. Tak prečo si nepostaviť jednu z piesku? :o) Susedovie chlapček (rozumej: od vedľajšieho slnečníka) sa chvíľu pozeral, čo to tá veľká teta robí a potom mi s veľkým úsmevom ponúkol svoje vedierko. Nechala som mu ho, nech sa aj on pustí do stavby. A tak sme tam stavali dvaja: jedno dieťa a jedno dospelé dieťa :o)
Pokus o spiacu mačku sa vydaril takto ( hore ). A ešte mama, ako správny estét, dotvorila paličkou tigrovaný kožúšok. Jedna mačka mi však nestačila, k tejto "polozdochnutej" bolo treba pridať aj sediacu, čo už nebola žiadna sranda, aj keď sa to na prvý pohľad zdalo. Takáto hrbaňa so sloními nohami ( dole ) sa z nej vykľula potom, čo prišla nešťastne o hlavu počas stavania. Za žiaden svet jej ju nešlo nasadiť späť na tenký krk, tak to dopadlo aspoň takto.
Po "bezkrkej" pribudla ešte jedna. Spiace mi idú predsa len lepšie :-) Presnejšie nie jedna ale jeden. Mal to byť kocúr, ale to, čo by dokazovalo jeho kocúrstvo som nemilosrdne spod chvostíka zlikvidovala. Že vraj nech nepoburuje deti (?) S ťažkým srdcom, ale stalo sa.
Ešte kamarátka myška a divná zostava bola na svete. Aj keď sa to nezdá, najviac času a námahy ma stál ten nevzhľadný ochranný val pred vlnami.
A tak fantázia nedala dlho čakať, vykľul sa z neho mierumilovný krokodíl...
...s provizórnymi zubiskami a labami len na jednej stane. Aj tie mu voda do hodiny vzala. (A hej - majú krokodíly vôbec 3 prsty?) Ľudia idúci naokolo sa nezdržali komentárov a tak bolo zábavné sledovať, koľko Slovákov prejde okolo. "Aha ho, aké smiešne mačky!" "Pozri, myš!" "Počkaj, veď to je krokodíl, aha!"
A tu som ja so svojím "veľdielom", ktoré zaujalo už aj plavčíka, tak si došiel spraviť snímok na pamiatku. Medzitým malý sused od vedľa postavil svoje kráľovstvo za pomoci tatina, ktorý neutále zazeral na naše mačky, viditeľne mu to nešlo (chcel kopírovať! :) a v duchu asi gánil na mňa a ten šialený nápad, ktorý zaktivizoval jeho syna natoľko, že si nemohol polebediť na ležadle.
Na druhý deň už na našom mieste nebolo nič. S tým som rátala a tak sme rozmýšľali, čo ďalšie postaviť. Mamu chytila moja zábavka a tak sa pustila do zajaca. Môj výtvor mal byť pôvodne prasa, ale po dlhšom zvažovaní sme ho pokrstili na hrocha. Aj keď trochu degenerovaného. A čo! Aj ja môžem vymyslieť nový druh!
Môj "hroch".
"Hele, zajíc!" V ten deň sa vyrojilo asi viac Čechov na pláž... Nuž ale, mamin zajac mal úspech. Veru. "Hrocha" naopak neokomentoval nikto. Bodaj by aj nie, keď nevedeli, čo to je... :o)
