Betka: Ááále, na otcovej roli - pole neorané, nuž orali sme. Slnko aj vychádza, aj zapadá a robota konca neberie.
Anička: Veru, na chlieb sa ťažko robí.
Betka: A ty tu čo stojíš jak svätý za dedinou?
Anička: Matka sa na mňa nahnevali. Povedali, že mi takú vytnú, až sa mi hlava 22 krát otočí.
Betka: A čímže si ju nasrdila?
Anička: Branko mi medové srdce priniesol a im to po vôli nebolo. Vraj ešte statky - zmätky budú. Najradšej by ma na zámku videli.
Betka: Nuž, drotári veľké šťastie nemávajú. Ibaže by na obecnom salaši prácu pýtal.
Anička: A vari majú miesto hore?
Betka: Majú. Aj Ťapákovci - hrdinovia sa tam teperia.
Anička: Nuž, to by bol zázrak na konci sveta, keby takí valasi ovce pásli.
Betka: Tak, tak - ani dôverná zmluva medzi mníchom a diablom.
(v pozadí sa približuje mužská postava)
Anička: Aha - Drak sa vracia.
Betka: Drak, kade si sa túlal?
Drak: Bol som dva dni v Chujave.
Anička: A čo nového v Chujave?
Drak: Cesta zarúbaná. Predstavte si, tamojší krčmársky kráľ, Adam Šangala, oženil sa s Marínou, tou zakliatou pannou. Akýsi divný Janko im na Hostinu prišiel a galibu medzi nimi narobil.
A u vás čo nové?
Betka: Do školy nám nový pomocník prišiel. Maroško. Akýsi vojak, ale chvastavý až hanba. A ani encyklopédiu nám požičať nechcel.
Drak: Hádam ju Maroško študuje?
Betka: Čoby. Idiot je to.
Anička: Aj mamka Pôstková tak hovoria. Včera zabehli.
Drak: A čo chceli až v susednej dedine?
Anička: Cez otvorené okná žlté ľalie od máti pýtali. Pred domom v stráni v záhradke vysádzať chcú, lebo sa so Zuzou Hraškovie, tou treťou hájnikovou ženou zvadili, ktorá krajšie kytice uvije.
Drak: Ha, to je váš ženský zákon. A apko už predali tú rysavú jalovicu?
Betka: Čerta starého predali. A ani nepredajú, keď každý deň budú smelých zajkov po poli naháňať.
Drak: Siedmy kríž na krku - to nie je len tak.
Betka: To veru nie. Od jari do zimy nám na zlobu dňa len rozprávky starej matere vykladajú. Ako bojovali za vlasť a aký sú oni človek na cestách. Už len rebrík do neba im chýba.
Anička: Aj toť nedávno sám proti noci šli kamsi.
Betka: Určite ich zas alkoholy zlákali. Na psí tridsiatok výjdeme. Škoda hovoriť. A vy? Zrno už zomleté?
Anička: Pche... Kozinský mlyn zhorel, nuž Jozef a jeho bratia nám ho do mesta vozia. Hoj, zem drahá, reku neumriem na slame - tak vozte!
Drak: Dobrý človek ešte žije.
(v diaľke sa rozozvučia zvony)
Drak: Komu zvonia do hrobu?
Betka: Tulákovi. (okolo prejdú s fúrikom) Aha, už ho vezú. Keď išli hudci horou, našli ho v studni. Celý bol dodriapaný, iba oči mal celé.
Drak: Ste mi to vy dedina. U vás len samí bedári...
Anička: Hej, vaše pastierča otrhané husi pasie...
Drak: ... a Čenkovej deti ani horký chlieb nemajú, nieto kus cukru.
Betka: Ej, nehaňte ľud môj. Veď aj u vás psie dni nastali, ruky na stôl chudobných kladiete...
(zvony bijú stále hlasnejšie)
Anička: Tak zvony ani skon Paľa Ročku nehlásili.
Drak: A čo to ešte len bude, keď báčik z Chochoľova umrie.
Anička: Veru. A viete že Jano je už zverbovaný?
Drak: Mobilizácia si nevyberá.
Anička: To je vojna.
Betka: Ó, vráť sa skoro mieru milený!
Anička: S kým my teraz sobotné večery pretancujeme?
Betka: Jerguš Lapin aj Jozef Mak ešte ostávajú.
Drak: Ale ba, veď tvrdí chlapci netancujú!
Anička: Navyše, moja rodná, im Danka a Janka do očú padli.
Betka: Nóó, míňajú sa naše mladé letá.
Anička: Tak je. Preč sú zlaté časy, Keď ešte Maco Mlieč za vyšným mlynom bičom ani živým plieskal a my sme na jahody chodili.
Betka: Ach, Maco, Maco... on, a tí jeho traja kamaráti popod sklený vrch tri gaštanové kone hnali a nám suché ratolesti a červené maky nosili.
Drak: To bola zbojnícka mladosť! S nimi som celé dni cválal, poklad v striebornom jazere sme hľadali. Zbojníci to boli.
Anička: Z Maca bol najrúcejší likavský väzeň po tom, čo toho Detvana ozbíjal.
Drak: Aj národní noviny písali, keď zo zajatia utiekol a pätnásťročný kapitán, vážený Turčín Poničan ho naháňali v chyžiach pod horami.
(stlmí sa trochu svetlo)
Betka: Joj, tie naše rozhovory bez konca, prostred križovatky. Slniečko septembra dávno zapadlo, svätá tma padá - nuž, tiahnime ďalej, oblaky sa černejú.
Drak: Už aj ohne na horách sa zažínajú. Len aby tá naša drevená dedina na troskách neskončila.
(zozadu volanie na dcéru)
Anička: Vari moja mať volá? Či sa to už dni hnevu skončili, zmierenie nastalo? Chcela by som ešte s vami pobudnúť, ale pobežím reku domov. Zbohom ostávajte.
Drak: S pánom Bohom.
Betka: Zbohom, a že zajtra opäť na krížnych cestách.
Drak: Poberiem sa aj ja, aby som doma bol, kým kohút nezaspieva.
Betka: Ale veď cesta späť nie viac ako pol hodiny. Kam ideš?
Drak: Cestou do krčmy Pod zeleným stromom zájdem, červené víno vypijem.
Betka: Ber sa už, ber. Aj ja idem. Babička už čakajú s veľkou lyžicou na mňa. Hádam už aj južná pošta došla. Ivkova biela mať sľúbili, že čumkartu z námestia sv. Alžbety napíšu. Zbohom.
Drak: Zbohom.
Táto hra (rozumej: hra=hrať sa=blbnúť) vznikla pred cca 7 rokmi na židovskom cintoríne. Boli sme tri, vtedy ešte stredoškoláčky, pokúšajúce sa stvoriť scénku na blížiacu sa stužkovú. Židovský cintorín je v Humennom opustené miesto v lese na kopci, kde sme chodili meditovať a občas aj niečo napísať. Touto scénkou sme chceli vytvoriť trialóg, v ktorom budú obsiahnuté názvy literárnych diel. Podarilo sa ich tam vtesnať 135.
(Autorky: ANR, ABT, AŠ)
