Vo svojich stredoškolských časoch som zbožňovala pletenec. Neviem, či poznáte, je to pečivo zapletené (resp. zrolované) z dvoch dielov - ako vrkoč. Úzke a dlhé asi 30 cm. Kupovala som si ho vždy pri ceste zo školy domov, opatrne som ho rozpletala a pojedala po kúsočkoch.
Raz pekáreň zabudla do celej várky cesta dať soľ. Musela som ho vyhodiť, nedal sa vôbec jesť. Už som si ho nikdy viac nekúpila.
Hlúpe? Možno.
Mojim favoritom sa potom na dlhšiu dobu stali osie hniezda. Nedávno som ho objavila, tuším, že v Hypernove. Chcela som kúpiť, pripomenúť chuť... až po zaplatení som si uvedomila, že v košíku skončila tvarohová buchtička. Podvedomie zaúčinkovalo ani neviem kedy a vybralo inú alternatívu chutného pod zub. Veď čo ak... A boli tam aj iné lahôdky...
Včera som si kúpila nanuk. S polevou z bielej „čokolády". Dvakrát som si odhryzla, až kým som nezbadala sivé „čosi" presvitajúce spod polevy. Pleseň.
Nech sú na vine výrobca, predajca, či skladové podmienky - všetko jedno, už si ho viac nekúpim. A ostražitosť ma bude sprevádzať u iných tiež. Zvlášť v tej predajni. Veď čo ak... Zaujímavá je predstava, že pod tmavou čokoládou, by som podobné výrobné faux pas nepostrehla. Veď chutil dobre.
Hlúpe? Možno.
Paradoxne, po dátume spotreby som sa na obale nedopátrala. Jednoducho nebol. Zabudli? Aj to sa stáva... Kúpila som ich však štyri. Na dvoch dátum bol (06/2009) a bol ok. Či sú dobré aj tie, neviem, neskúšala som. Nemám chuť.
Nezvyknem dávať príležitosť k nájdeniu stratenej dôvery pri žiadnych potravinových výrobkoch.
Hlúpe? Možno.
Už si ho nekúpim
Sestra mala spolužiačku, ktorej raz ktosi „citlivý povedal, že v šatách (nových, práve čerstvo kúpených) vyzerá smiešne, ako v nočnej košeli. Už si ich nikdy viac neobliekla. Hlúpe? Možno. Ale keď sa vžijem do jej kože, nejaký červík pochybnosti sa objaví a aj keď nie zámerne, začala by som sa im tiež vyhýbať. Veď čo ak... A v skrini mám aj iné... To je však len teória, kto vie ako by som sa zachovala v skutočnosti...