Čistých 100 hodín práce, maximálna piplačka, izba biela od stružliniek, plastové obedáre plné „už hotových" budov, polystyrénové sny, ak som to niektoré dni prehnala a jeden odrezaný palec. To je bilancia, ktorá sa mi hneď vybavila. Ten palec nie celý, samozrejme. Ufikla som z neho len špičku - „klobúčik" :o) Našťastie už dorástol. Ale kriku som narobila preň. Ešte že mi do finišu zostávalo len pár budov. Nad tými sa potom potrápil Igor. Igor je skvelý chlapec (to len keby ste nevedeli :), pomôže vždy, keď je treba.
Model sa ako tak dokončil a opustil nás jedného dňa do svojho nového domova, kde ho už čakala kamarátka podložka. Musím sa priznať, bolo mi za ním smutno, najradšej by som si ho nechala. Toľko roboty, ach...
Pre ilustráciu: moja pracovná „atmosféra". To vežičkaté na doske je Modrý kostolík.
Tu je Modrý kostolík na mojej dlani, aby ste mali predstavu merítka. Musím povedať, že urezávanie milimetrov z polystyrénu nie je nič moc. A ako to piští! Kto nemá rád zvuk pištiaceho polystyrénu, mal by smolu...
Posledný deň, keď už bolo všetko vyrezané, nastalo nalepovanie. Ako prvé prišli trošky Obchodnej ulice. Trojuholníkové námestíčko pred tým nalepeným blokom je Námestie SNP. Pre lepšie zorientovanie: križovatka tých najhrubších ciest je Kamenné námestie a naňho nadväzujú Nám. SNP, Špitálska, Dunajská, Štúrova, Laurinská...
Igor, môj pomocník, musel dovyrezávať časť starého mesta, pre môj spomínaný handicapovaný palec. Tá neútulná miestnosť s „nádhernými" stolmi je naša rysovňa na internáte.
Šups. A už je zafixovaná ďalšia časť. Bratislavčania, poznávate? :)
V ĽAVO: Úrad bezpečnosti práce, či čo to je, alebo Ganerálna prokuratúra, Detská fakultná nemocnica.... ten „kaštieľ" na snímku dole je tuším gymnázium...
V PRAVO: pribudol komplex s kostolom Navštívenia P. Márie...
A pribúda a pribúda...
Tomáš, ako správny kontrolór náš došiel pozrieť ako to ide a zdal sa byť spokojný ;-)
Model takmer hotový.
A tu to už začalo. Chlapci sa rozhodli pred tým, než sa nalepí to, čo treba, „skrášliť" model po svojom. Takéto výškovky nemajú ani v USA. Ha!
Dumali nad tým dumali, kým som im to nezrušila, aj blbnúť treba rozumne. ;-)
A mrakodrap som vymenila za zver a trochu „menšie" dvojičky.
Nastala noc a zvery sa vybrali na vychádzku.
Čo tam stvárali, netuším, lebo keď nastalo ráno, všetky boli „mierne" grogy. Aj opilec sa našiel a „dvojičky" zmizli.
To však netrvalo dlho. Zvery sa prebrali a jeden z baskervilov napadol človeka.
Hotový masaker, až som si musela zakryť oči.
Po otvorení bolo všade čisto a ticho. Našťastie :-)
A keďže v tejto fáze robota na modeli pre mňa skončila, nechala som sa ešte s ním zvečniť, zamávala som Bratislave na rozlúčku a šla sa vyspať.
Koniec.
Prosím, berte tento môj jubilejný 50-ty článok s nadsádzkou. :o)
