Učiteľ - rizikové povolanie

Za rizikové povolanie by len málo ľudí považovalo prácu učiteľa či učiteľky. V minulosti bol učiteľ vážená a všetkými uznávaná osoba, ktorá predávala vzdelanie deťom, študentom, všetkým, ktorí o vzdelanie mali záujem. Nie je to tak dávno, čo sa všetko radikálne zmenilo. Ak berieme do úvahy mnoho storočí a desaťročí naspäť, v každej dedine či meste boli najmenej 2 osoby vysoko vážené a cenené - farár a učiteľ.Dnes, v našej modernej a vyspelej spoločnosti, je to úplne inak. Už dávno nie je sväté to, čo taký učiteľ povie. Neplatí to iba pre veci týkajúce sa vzdelania, ale najmä výchovy. Výchovu ako takú, by v prvom rade mali zabezpečiť hlavne rodičia. Ale ako sa mnohokrát máme možnosť presvedčiť, výchovný prvok často absentuje. Neviem, či to je spôsobené prehnaným kariérizmom, nezáujmom alebo hocičím iným. Neviem sa zbaviť pocitu, že rodičia na svoje deti zvysoka kašlú. Samozrejme, česť výnimkám.Ak sa na to pozrieme prakticky, uvidíme v priemernej rodine javy, akými sú matka, otec (často len jeden z nich) a dieťa či dve (prípadne viac, čo je v dnešnej ekonomickej situácii pre väčšinu rodín neúnosné). Podľa rôznych informácií, ktoré sa na nás valia zo všetkých médií, by mala byť rodina základným kameňom spoločnosti. Lenže čo ak sú v tej rodine prednejšie iné veci ako blaho rodiny, starostlivosť o deti, úcta, výchova,... a v neposlednom rade záujem. Záujem jeden o druhého, nie sám o seba.A ako do tohto všetkého patrí učiteľ? Práve on sa dostáva do styku s rodinami a deťmi, rodičmi, ich sociálnym prostredím, názormi,... Verte, že niektorí rodičia by mali začínať s kaktusom, nie s deťmi! Ako príklad uvediem svoju vlastnú životnú skúsenosť. Mám tú možnosť a česť žiť v spoločnej domácnosti s učiteľkou. Je ňou moja mama. Už ako malá chcela byť učiteľka a sen sa jej splnil. Myslím si však, že ak by vedela, čo ju po 20 rokoch učenia čaká, rozmyslela by si to... Možno, neviem.Deti sa v škole už dávno nesmú fyzicky trestať, čo je krok vpred od "obecnej školy". Avšak táto skutočnosť povolila "opraty" nie len žiakom. Žiaci sú oveľa drzejší a správajú sa hrubo nielen k svojim rovesníkom, ale ku každému. Pred pár rokmi žiaci strieľali a napádali fyzicky učiteľov v Amerike a na západe, no dnes je to krutá realita aj u nás. A čo na to rodičia? Sú zväčša 2 možnosti: buď im je to jedno a na svoje deti kašlú, alebo svoje deti a bránia a obvinia učiteľa z nesprávneho prístupu.Tým rizikovým povolaním nemyslím len fyzické napadnutie. Myslím tým aj taký infarkt. Kto sa s tým nestretol, neuverí, možno nepochopí. Ale skúste si to predstaviť. Učiteľka, ako moja mama. Učí od skončenia vysokej školy s plným nasadením a láskou k tejto práci. Všetko sa ale zmenilo, keď dostala nový ročník. Nie, žiadny stredoškoláci čo si myslia, že zjedli všetku múdrosť sveta, žiadny pubertiaci na druhom stupni. Nie. Malí tretiaci na základnej škole. A samozrejme, ich rodičia. A riaditeľ školy, ktorý nevypočul volanie o pomoc zo strany mojej mamy, že nevládze ďalej pracovať s týmito deťmi. Nie každá trieda je ideálna, v každej sa nájdu aj dobré deti aj tie neposlušnejšie. Ale ak je tých neposlušnejších detí plná trieda a pridajú sa k tomu rôzne formy sociálnych prípadov, je to peklo. Doslova. A tak dostala infarkt. Nie je ťažké si vypočítať, v akom veku. A ja som bola pri tom. Neželám to nikomu zažiť. Práve sme s tými deťmi boli v škole v prírode. Dosť ďaleko od prvej pomoci. Našťastie sa všetko dobre skončilo a mamu čakajú akurát dlhšie a naozaj zaslúžené prázdniny. A rodičia? Na posledné rodičovské združenie ich prišlo asi 10 - tí istí, čo vždy. Čo k tomu dodať? Snáď len toľko, že keby bola väčšia ochota zo strany rodičov podieľať sa na výchove a vzdelaní svojich detí, nemuselo sa to stať. Možno by stačilo vypočuť maminu prosbu zo strany riaditeľa. A možno to takto malo byť. Naozaj neviem. Len čakám na to, kedy sa postavenie učiteľa vráti na starú dobrú pozíciu, na ktorej mal nejaké to slovo. Uznania a odmeny sa učitelia za svoju prácu nedočkajú... To skôr toho infarktu.