Verena Kast sa narodila v roku 1943. Vyštudovala filozofiu a psychológiu. Pôsobí ako psychoterapeutka vo švajčiarskom St. Gallene a vyučuje na Inštitúte C. G. Junga a na univerzite v Zürichu. Do roku 1998 bola predsedkyňou Medzinárodnej spoločnosti pre analytickú pychológiu.
Kniha „Imaginace jako prostor setkání nevědomím“ vyšla vo vydavateľstve Portál v roku 1999 v preklade Krisíny a Jana Černích (z nemeckého originálu: Imagination als Raum der Freiheit).
Na prvý pohľad kniha pôsobí sympaticky, je príjemná na dotyk a vyžaruje z nej energia prísľubu. Obsah prezrádza, že celý text sa člení na 14 kapitol. Autorka nás svojimi stručnými úvodnými poznámkami vnára do sveta imaginácie ako metódy psychoterapeutickej práce. V celej knihe je množstvo odkazov na doplňujúcu literatúru, či popisy niektorých ďalších techník, ktoré sa v práci s predstavami používajú. Poznámky sú uvádzané na konci knihy, podobne ako aj zoznam použitej literatúry.
V prvej, druhej a tretej kapitole nám autorka približuje pojem imaginácie, jej význam v psychickom prežívaní a vysvetľuje rozdiely a vzťah medzi vnemom a predstavou. Imagináciu chápe ako priestor slobody, v ktorom je možné prežívať svoje možnosti a situácie, ktoré ešte alebo už nemáme. Je to priestor našich spomienok i priestor, v ktorom sa premieta naša budúcnosť.
V štvrtej kapitole sa dozvedáme, že metódy imaginácie sa používajú viac alebo menej vo všetkých terapeutických smeroch. Prostredníctvom obrazov môžeme pracovať na obraze človeka o sebe samom i na obraze sveta. Tie obrazy, ktoré sa človeku aktuálne vynárajú, odzrkadľujú jeho súčasný stav, v akom sa nachádza. Interpretáciou týchto obrazov, ich pochopením a spracovaním emócií, ktoré vyvolávajú, môžeme u klienta docieliť posun vpred, pochopiť niektoré jeho vzťahy a potenciály do budúcnosti.
Piata kapitola nás unáša svetom koncentrácie na obrazy. Každá predstavivosť sa začína obrazom, ktorý nás najviac zamestnáva. Predpokladom toho, aby obrazy začali v našej mysli prúdiť, je schopnosť uvolnenia. Je potrebné naučiť sa nechať kritiku bokom. Posudzovanie, čo sme videli, nastáva až neskôr. V uvolnenom stave sú predstavy živšie, pestrejšie, emocionálnejšie a vykazujú viac modalít – nevidíme len vizuálne, ale vnímame aj sluchom, prípadne cítime chute a vône. Takéto predstavy nám poskytnú presnejší obraz našej situácie, sú teda bohatším zdrojom poznatkov o nás samých. Aby sme zachytili čo najpresnejšie informácie z obrazov, je potrebné ich nejako slovami popísať, dať do súvislostí. Pri aktívnej imaginácii môže terapeut zasahovať priamo do procesu imaginácie, alebo pomôcť klientovi, keď a v nejakej fáze „zasekne“. Najčastejšie však býva, že terapeut až po skončení imaginácie rozoberá s klientom to, čo videl. Pri imaginácii je dôležité zachytiť aj emocionálnu stránku daného obrazu, pretože emócie sú tým, čo nás najviac ťahá vpred alebo nás to drží na tom istom mieste.
Indikáciami imaginatívnych techník sú napríklad prípady, keď sa ľudia potrebujú prepracovať ku svojim emóciám, majú potrebu vidieť situácie zo svojho života na symbolickej úrovni, ale aj vtedy, keď u ľudí prevládajú pocity prázdnoty a negatívne pocity, ktoré zas vedú k negatívnym myšlienkam, a tie prehlbujú citový negativizmus. Takisto sa táto technika používa pri aktuálne zaťažujúcich situáciách, pri výklade snov a integrácii odštiepených komplexov. Technika imaginácie je nevhodná u ľudí, ktorí aj napriek dlhému cvičeniu nevidia žiadne obrazy alebo ich nechávajú úplne chladnými. Metóda je nevhodná pri akútnych a chronických psychózach, ako aj u vyjadrenej nutkavej symptomatiky.
V šiestej kapitole autorka popisuje metódu riadenej imaginácie. Táto metóda sa používa najmä u ľudí, ktorí neimaginujú spontánne. Najčastejšie sa ako podnety používajú symboly, ktoré sú názorné a majú mnoho významových vrstiev. Ako príklad autorka uvádza motív stromu, domu, vody, krajiny, zvieraťa, ostrova, javiska, či motívy z rozprávok.
Siedmu kapitolu autorka venuje popisu motívu vody a motívu z ruskej rozprávky Červený kvietok. V každej kapitole sú príklady z jej terapeutickej praxe, ktoré významne dopĺňajú teoretické časti a úvahy o obrazoch. Podobne je to aj v ôsmej kapitole, ktorá sa zaoberá obrazmi uvolnenia. Ak sú imaginácie klienta veľmi konfliktné a emocionálne pôsobivé, môže spočinutie v uvolňujúcom obraze momentálnu situáciu zmeniť viac ako iné stratégie zvládania strachu.
Autorka v deviatej kapitole popisuje základné motívy, ktoré podľa nej dokážu ukázať podstatné aspekty sebaobrazu. Svoje rozprávanie dopĺňa o rozbor imaginácie jednej svojej klientky na motívy krajiny, vody, stromu, zvieraťa, ostrova a javiska.
Desiata kapitola sa venuje základným prístupom k výkladu obrazov. Obrazy treba chápať ako symboly, a preto sa k nim najčastejšie pristupuje ako k výkladu snov. Klient spontánne hovorí o nápadoch, ktoré sa viažu ku konkrétnemu obrazu a spolu s terapeutom hľadá vysvetlenie a súvislosti s realitou, ako tieto obrazy zapadajú do jeho bežných životných situácií.
Naše ja má schopnosť kontrolovať vnútorné obrazy. V našej imaginácii sa môžu vyskytovať rôzne negatívne obrazy, ktoré nás brzdia a často súvisia s nejakým komplexom. Svet predstáv je veľmi flexibilný, a preto sa v našej mysli dokážu tieto negatívne obrazy meniť. V tom spočíva sila imaginácie. Jedenásta kapitola nás vedie, ako tieto negatívne obrazy zastaviť a zmeniť. Deje sa to cez „triádu sebaovládania“, ktorá je známa aj v behaviorálne orientovaných technikách. Klient si musí uvedomiť, že má negatívne predstavy, tie potom zastaví slovom „stop“ a predstaví si tabuľu s týmto nápisom. Následne sa uvedie do stavu uvolnenia jednou z techník, ktoré popisuje aj autorka Verena Kast, a tretím bodom je predstava kľudnej a príjemnej scény.
Dvanásta kapitola nás vedie rôznymi cestami intervencie terapeuta. V procese imaginácie sa môžeme stretnúť s rôznymi situáciami – desivými výjavmi, ku ktorým sa treba postaviť čelom, nájsť si vnútorného sprievodcu či sprievodkyňu, rozpoznať múdreho starca či starenku alebo sa stretnúť so zvieratami ako symbolmi rôznych našich častí alebo vlastností. Autorka ukazuje, ako treba pracovať ohrozujúcimi motívmi, prekážkami, rôznymi postavami, ktoré nám naháňajú strach. V imaginácii sa často odrážajú naše konkrétne životné krízy a výzvy, vzťahové problémy. Terapeut by mal byť dostatočne skúsený, aby vedel, ako sa v symbolickej podobe zobrazujú a aby v prípade potreby vedel zasiahnuť – prerušiť obrazy alebo nejakou inštrukciou zmeniť scénu, aby pre klienta nebola príliš emocionálne bolestivá a aby sa prúd obrazov nezastavil. Často sa obrazy môžu zastaviť, keď narazíme na nejaký komplex alebo ustrnú vtedy, keď klient práve vo vojom živote rieši situácie, v ktorých sa nevyzná alebo sa nevie rozhodnúť. Koniec imaginácie je potrebné citlivo zvážiť. Nejaká tematika by sa mala aspoň sčasti uzavrieť, aby klient mal pocit, že sa pohol ďalej, že môže na obrazoch pracovať aj sám. S postupom času získava pocit kompetencie, že dokáže svoje problémy zvládnuť. Posilňuje sa štruktúra jeho „ja“ alebo sa jednotlivé časti klientovho „ja“ nanovo syntetizujú, klient objavuje sám seba a učí sa prijímať všetky svoje časti. Nevedomie klienta môže byť veľmi podnetným pre vedomie a reálny život, avšak jeho obsahy musia byť správne spracované vo forme dialógu s vedomou mysľou. Úlohou terapeuta je viesť klienta procesom spoznávania a hľadania seba samého, mal by sa vyvarovať zovšeobecňovania a vlastného interpretovania klientových obrazov. Klient by mal byť len vedený, terapeut preberá úlohu facilitátora a kontroluje celý proces, aby sa klient cítil bezpečne.
Trinásta kapitola ma zaujala asi najviac. Autorka v nej popisuje metódu práce s telom v imaginácii. Táto metóda vychádza už z definície komplexu, ako ho chápal C. G. Jung. Pre každý komplex je podstatná emócia, ktorá s ním súvisí a podmieňuje určité pretrvávajúce vzorce správania. Všetky emócie majú aj svoj fyziologický korelát. Jung dospel k celostnému psychosomatickému pohľadu na človeka, ktorý sa dnes stal podľa názorov mnohých autorov všeobecne platným pre naše prežívanie i posudzovanie zdravia a choroby.
Telesné i sociálne symptómy môžeme chápať ako symboly, s ktorými je možné pracovať na úrovni predstáv, podobne ako s fragmentami snov. Jednou z možností ako pracovať pomocou imaginácie so svojím telom, je podniknutie cesty po vlastnom tele. Sledujeme, ako sa naše orgány správajú, či majú dostatok živín, či sú v napätí alebo nie. Každý symptóm nám niečo hovorí. Našou úlohou je rozoznať obrazy, ktoré sa k nejakým častiam tela viažu a pracovať s nimi.
Posledná kapitola je akýmsi zhrnutím celej knihy. Uzatvára dobrodružnú cestu procesom imaginácie. Verena Kast popisuje pojem „aktívna imaginácia“ – ako ju popisuje Jung. On chápal aktívnu imagináciu ako každé zobrazenie symbolu – rozvinutie v obrazových predstavách, maľovaný ako obraz, modelovanie obrazu, či jeho vyjadrenie tancom. Aktívna imaginácia vlastne znamená, že necháme obrazy plynúť, pričom vynecháme akúkoľvek ich kritiku. Verena Kast však hovorí, že kritika je potrebná, ale najmä neskôr, pri analýze imaginovaných obrazov. Existuje aj pasívna imaginácia. Tú reprezentujú najmä tie obrazy, v ktorých sme vydaní niekomu alebo niečomu napospas, keď nie sme schopní sa im postaviť čelom, situáciu zmeniť, keď sa zasekneme a nevieme kam ďalej – je to popis situácie, ako ju vnímame a vidíme. Za ňou by mala nasledovať už aktívna imaginácia, ktorá učí klienta pracovať na sebe, znovuobjavovať svoju silu a hľadať svoju novú, silnejšiu identitu.
Metóda imaginácie môže podľa mňa veľmi obohatiť človeka, dokáže z vytvoreného slona urobiť znova komára, naučí človeka zvládať svoje životné úlohy, dokáže ho upokojiť a dokonca nájsť cestu či smer pre jeho život. Napomáha procesu individualizácie a sebarealizácie, zvyšuje pocit kompetencie a celkovo obohacuje človeka, pretože mu pomôže otvoriť dvere ku skrytým vlastnostiam a možnostiam, o ktorých doteraz ani nemusel tušiť. Táto metóda môže pomôcť aj pri hľadaní seba samého a k celkovému posilneniu ľudského „ja“, pretože dokáže dať pocit, že svet je štruktúrovaný a my v ňom máme jedinečné a nezastupiteľné miesto.
Veľmi podnetné sa mi javilo to, ako autorka dokázala prepojiť teoretické úvahy s konkrétnymi príkladmi z praxe. Jednotlivé príbehy priam vyrážali dych. Je pre mňa nutné konštatovať, že sa mi do rúk dostala kniha plná dobrodružstiev na ceste za poznaním človeka a jeho možností, ktorá osloví nielen pychoanalyticky orientovaného terapeuta, ale je podnetná pre každého, kto túži po poznaní skrytých zákutí ľudskej duše.
Osobná skúsenosť s imaginatívnou technikou
Svet imaginácie, ako ho nepoznáme...
Svet, pri ktorom sa nám zatočí hlava...
S týmto prístupom a malou dušičkou som sa odhodlala vyskúšať jeden z návodov na imagináciu, popísaný v tejto šikovnej knihe. Vybrala som si motív stromu.
Prvým krokom pri každej práci s predstavami je schopnosť uvoľnenia svojho tela, zaujatie pohodlnej polohy (v ktorej ale nezaspíte alebo zaspíte len ťažšie), potom nasleduje sústredenie sa na svoj dych a vnútro. Keď už máte pocit, že vás vonkajší svet nevyrušuje, že ste dostatočne uvoľnení a pripravení na dobrodružstvo, predstavte si strom. Je jedno, aký to bude strom. Tento druh imaginácie je o nás samých, o našom prežívaní, cítení, o našom chápaní seba a sveta. Strom predstavuje nás samých. Tento strom môže stáť na vysokej skale sám, môže byť uprostred lesa alebo sa z ostrova pozerať na oceán. Neklaďte si podmienky, nechajte svoje predstavy voľne plynúť. Dobre sa sústreďte na ten strom. Aký je? Malý alebo vysoký, útly alebo mohutný? Sledujte jeho kmeň, jeho korunu, celkový jeho vzhľad. Pomaly sa k nemu približujte. Poďte tak blízko, že sa ho môžete dotknúť. Zoznamujte sa s ním. Cíťte jeho vôňu, dotknite sa jeho kôry. Aký je to pocit dotýkať sa ho? Čokoľvek sa vám pri predstave stromu vybaví, je v poriadku. Tento postup sa ďalej prehlbuje, až nakoniec splývame so stromom, stávame sa ním a preciťujeme zážitok bytia tohto stromu. Všímame si jeho korene, jeho vnútro.
Pri prvom pokuse imaginácie stromu som bola skeptická. Bála som sa, čo sa o sebe dozviem. Avšak po prekonaní prvotnej averzie som sa dokázala plne stotožniť so svojím stromom, bola som ním a bolo mi tak dobre. Nevnímala som jasne jeho korene, ale vedela som, že mám stabilnú a výživnú pôdu pod nohami, že mám k svojmu šťastiu všetko, čo potrebujem. To mi dodávalo istotu. Avšak z pohľadu človeka mi vadilo, že sa nemôžem premiestniť z miesta na miesto. My ľudia si často nedokážeme len tak pokojne žiť, stále hľadáme vzrušenie a dobrodružstvo, netušiac, že všetko, čo potrebujeme, už máme, stačí sa uvoľniť a veci k nám prídu akoby zázrakom. Všetko, o čo musíme tvrdo bojovať, aj tak nepatrí nám a raz o to prídeme. Vážme si dnešok, to, čo nám prináša a ďakujme, že môžeme dýchať vzduch, vidieť lietať vtáky a milovať priateľov. Nehľadajme vzdušné zámky, pretože sú len púhou ilúziou. Snívajme, ale verme svojim schopnostiam, ktoré máme tu a teraz, pretože naša budúcnosť spočíva v sile dneška. Naše stromy sú múdre, ukazujú nám, akí sme a čomu sa učíme. Nebojme sa sveta v našom vnútri, ale otvorme sa tomuto nádhernému zážitku seba a objavme krásu, ktorou jednoducho sme. Každý z nás v sebe ukrýva tento malý zázrak človečenstva. Kniha autorky Vereny Kast je dôkazom toho, že realita môže mať mnoho podôb a že sily na uzdravenie človeka sú ukryté v ňom samom. Treba pozorne počúvať hlas svojej duše, správne interpretovať jej obrazy a život sa nám tak môže stať naraz zmysluplnejším a bohatším. Potvrdzujem vlastnou skúsenosťou...
