Anjelicku moj straznicku opatruj moju dusicku...
A potom si v polospanku predstavovali ako asi vyzera.
Ma krasne biele kridla na ktorych ma prenesie cez vsetky nebezpecenstva?
Zlate vlasy a hebke rucho co ma zohreje ked mi bude chybat objatie?
Ma usmev mojej mamky, ci dlane mojho otca?
O chvilu sme vsak akosi prirychlo vyrastli, dospeli a zabudli na nasho vysneneho anjela, na anjelov vobec. Niektory sme na nich prestali verit ked prislo na rad racionalne uvazovanie mladeho "pravdu" hladajuceho cloveka.
Je vsak mozne neverit,
ked ti tvoj brat ci cudzi clovek bol darcom kostnej dreni a zachranil ti tak tvoj zivot na tejto zemi?
Ked tvoja mama prebdela noci pri tvojom rozpalenom cele, ked ta objimala a iskala ti vlasy?
Ked tvoj otec tazko pracoval aby si mal co jest,
ked si ta ako maleho posadil na ramena a ukazal ti cely svet?
Anjela v tvojej manzelke a matke , ktora ti zohrieva srdce laskou?
Ked vidis pohlad tvojho dietata, naplneny nevinnou radostou?
Nevidis anjela v cloveku, ktory ti s usmevom pomohol vstat po pade na ulici?
Spomen si na svojho vysneneho anjela.
Nevidis? Nepocujes? Necitis?
Nespoznavas anjela?
Zatvor oci ,zamysli sa a zrut tie tvoje racionalne mury co ti kryju vyhlad na svet taky aky je.
Otvor oci.
Uz citis, vidis, veris?
...Je nemozne neverit v anjeloch...
