Slovenská národná galéria sa po rokoch rekonštrukcie otvorila pre návštevníkov. Projekt sa teší pozitívnym ohlasom a ja na hromádku pridávam svoju extatickú reakciu.
V januári, keď bola galéria ešte technicky zatvorená, som využila možnosť nahliadnuť do jej priestorov v rámci komentovanej prehliadky pre verejnosť. Na začiatku marca, tretí deň po jej oficiálnom otvorení, som sa vrátila už na prvú riadnu návštevu.
Oba razy som odchádzala s euforickým pocitom, že máme kultúrnu inštitúciu na západnej úrovni: vizuálne reprezentatívnu, vytvárajúcu inkluzívny priestor, nadväzujúcu dialóg, hravú a do detailov premyslenú. Môže sa zdať pozoruhodné, že väčšina týchto aspektov sa netýka samotného vystavovaného umenia.
Je na mieste priznať si, že menami umelcov a umelkýň pravdepodobne galériám v susednej Viedni konkurovať nikdy nebudeme, no zážitok z umenia ani zďaleka nie je len o nich, ale aj o celkovom dojme, ktorým miesto na návštevníka pôsobí a následnom vzťahu, ktorý si k nemu vybuduje. Práve na tomto fronte má SNG obrovský potenciál triumfovať.
Slovenská národná galéria ponúka koncepciu, vďaka ktorej môže osloviť široké spektrum verejnosti a stať sa obľúbenou lokalitou domácich aj turistov určenou na obdivovanie výtvarného umenia, ale tiež architektúry, či jednoducho miestom pre praktizovanie dekadentne hedonistického dolce far niente.
Symbióza kasární a premostenia
Prvým dôvodom, prečo sa SNG oplatí navštíviť, sú jej zrekonštruované priestory. Galériu dnes tvorí historický komplex vodných kasární a modernistické premostenie od architekta Vladimíra Dedečka. Dohromady ide o unikátne priestory, ktoré nevyhnutne formujú celkový dojem z návštevy galérie.
Premostenie bolo od svojho vzniku kontroverznou stavbou, ktorej dokonca hrozilo zbúranie. K tomu našťastie nedošlo a modernistická stavba dnes vytvára symbiózu s vodnými kasárňami z osemnásteho storočia.
Autori rekonštrukcie sa rozhodli pracovať so zdanlivo nesúrodými elementami rôznych architektonických štýlov a na niektorých miestach napríklad ponechali odkryté murivo pôvodnej stavby, ktoré dnes so železnými a betónovými prvkami Dedečkovho brutalizmu vytvára kontrast nevídaného surového pôvabu.
Hoci architekti Martin Kusý a Pavol Paňák rešpektovali Dedečkovu pôvodnú architektúru, v rámci rekonštrukcie pribudli po oboch stranách najvyššieho poschodia premostenia veľké okná, ktoré otvárajú úplne nové pohľady na Bratislavu. Hlavné mesto sa dá rovnako kontemplovať po celej dĺžke dvoch poschodí premostenia.
Premostenie ponúka priestory s lavičkami a výhľadom na Dunaj, ktoré sú odseparované od umenia a určené na oddych. Ten bude pri návšteve galérie potrebný, keďže oproti bývalému Esterházyho palácu ide dnes o skutočne rozsiahly komplex, na ktorého dôkladné objavenie určite nebude stačiť jedna návšteva, čo je pre kultúrnu inštitúciu skvelá správa.
Galéria sa tak stáva viacúčelovým priestorom, ktorý dáva jasný signál, že nie je určený iba pre časť spoločnosti s aktívnym záujmom o umenie. SNG jednoducho pozýva na príjemne strávený čas – či už s výtvarným umením, architektúrou alebo výhľadmi na mesto.
Priestor určený pre ľudí
V nadväznosti na výnimočnosť objektu po technickej a vizuálnej stránke sa nedá nespomenúť aj dôraz kladený vedením na jeho funkciu. Druhým, azda najdojímavejším, dôvodom, prečo neodkladať návštevu SNG, je, že ide o priestor skutočne určený pre ľudí.
Mestá by zo svojej podstaty mali byť útvarmi, ktoré sú prispôsobené pre životy svojich obyvateľov a reagujú na ich potreby. Niekedy však pôsobia presne opačným dojmom a rozbité či neexistujúce chodníky, autá parkujúce v zónach pre chodcov či absencia revitalizovaných miest na krátky odpočinok vo verejnom priestore sú len niektoré zo situácií, ktoré sa dajú s povzdychom zhrnúť hláškou Fran Lebowitz: „Pretend it’s a city!“
Bratislava sa pridanou lavičkou po lavičke a opraveným obrubníkom po obrubníku viditeľne posúva vpred a k jej dobrému menu v tomto smere určite prispeje aj SNG. Na komentovanej prehliadke ma najviac zaskočilo prehlásenie týkajúce sa nádvoria, ktoré má byť priestorom, kde sa budú ľudia stretávať – aj bez toho, že by vstúpili dovnútra. Wow.
Niekto si uvedomil, že vo verejnom priestore naozaj aktívne existujú ľudia, ktorí sú jeho nevyhnutnou súčasťou, a teda by mohlo byť dobré to reflektovať. Wow. Národná galéria nikoho nenúti kupovať si vstupné a dívať sa na umelecké diela, no dáva komukoľvek príležitosť naplno využívať verejný priestor, v ktorom sa pohybuje. Wow.
Presne takéto detaily v prístupe sú tým, čo nám môže pomôcť posilňovať vzťah spoločnosti ku kultúre. Jeden deň budete možno len prechádzať okolo objektu. Ďalší deň si posedíte na jeho nádvorí a budete zvedaví, čo sa odohráva vo vnútri. Jedného dňa vstúpite do galérie a možno zistíte, že tam nie ste naposledy.
Rýchlokurz podstaty umenia a kultúry
Chronické podfinancovanie kultúrneho sektora či všeobecné presvedčenie verejnosti, že umelci a umelkyne sú neproduktívnymi a neprínosnými prvkami spoločnosti, sú len niektoré z dôkazov, že umeniu nerozumieme a nesnažíme sa to zmeniť.
Umenie dlhodobo pôsobí ako rébus, určený pre ľudí, ktorí nevedia svoju energiu investovať do niečoho užitočného. Úlohou národných galérií je ukazovať, že umenie má zmysel a že je pre všetkých. Nová SNG sa tohto poslania hneď od začiatku chopila bravúrne.
Hneď na prízemí otvorila interaktívnu výstavu s názvom Prečo (ume)nie?, ktorá odpovedá na všetky odveké otázky: čo je umenie, prečo ho potrebujeme, kto je umelec*umelkyňa a čo sa považuje za umelecké dielo.
Galéria hravou a veľmi prístupnou formou stručne objasňuje hlavné fakty o umení, ktoré by mali byť súčasťou základného vzdelania, no mnohokrát im nerozumejú ani ľudia na najvyšších výkonných pozíciách.
Aj v tomto bode možno konštatovať, že SNG je premyslená do detailov. Poznatky načerpané na výstavách je možné získať aj vo fyzickej podobe, keďže v každej miestnosti je sprievodný text vytlačený na papieri, ktorý sa dá vytrhnúť z bloku a odniesť domov pre účely ďalšieho štúdia.
Ako skvelý detail pôsobia aj mená umelcov a umelkýň napísané na skrinkách určených na odkladanie osobných vecí. Pri návšteve si možno odložíte kabát do Júliusa Kollera a po príchode domov vám možno bude vŕtať v hlave, kto to vlastne bol a čo robil.
Ty si kábel!
To, či návštevník do galérie zavíta opakovane, závisí predovšetkým od celkového dojmu, ktorý v ňom inštitúcia zanechá.
Tento dojem vytvára okrem miery stotožnenia sa s vystavovanými dielami podvedomý súčet všetkého od výrazných aspektov, akým je monumentálna architektúra, cez dostupnosť a čistotu toaliet, ochotu personálu, vybavenosti kaviarne či kníhkupectva až po banálne technické detaily.
V kontexte vyššie uvedených postrehov môže vyznieť primitívne, keď poviem, že najväčší dojem na mňa urobili káble ledabolo vykúkajúce zo steny. No povýšiť „chybičky krásy“ na koncepty, ktoré nadobudnú funkciu umenia, je prejavom najvyššej úrovne dôvtipu a génia.
Obyčajný kábel mohol ďalej nenápadne pretŕčať zo steny. Namiesto toho baví, vyvádza z komfortnej zóny, nabáda na zmenu uhlu pohľadu a prijíma k zamysleniu sa nad vecami, ktoré sa považujú za všedné alebo samozrejmé. A presne taký je účel umenia a kultúrnych inštitúcií, ktoré ho sprostredkúvajú.
Farebná realita
Konečne sa dostávam aj k jadru SNG, teda vystavovaným umeleckým dielam. Okrem vyššie spomenutej interaktívnej výstavy je v galérii momentálne k dispozícii prvá expozícia s názvom Prológ. 12 farieb reality, ktorá ponúka prierez starým, moderným aj súčasným umením.
Diela z rôznych období dejín umenia sú stavané do kontrastov, v ktorých sa však pri bližšom nahliadnutí dá nájsť množstvo paralel. SNG tak jednak poukazuje na rozmanitosť svojej zbierky, no opäť tiež ukazuje, že dokáže obsah podať zaujímavou a neprvoplánovou formou.
Obdivovať môžete slovenských klasikov, akými sú Ladislav Mednyánszky či Stano Filko, no tiež diela svetovej špičky, napríklad Albrechta Dürera. Je skvelé vidieť, že zastúpené sú tiež ženské umelkyne ako Ester Šimerová Martinčeková alebo Jana Želibská. Po takejto ochutnávke nezostáva nič iné ako tešiť sa, čo Národná galéria pripraví v ďalších výstavách.
SNG sa ani nestihla otvoriť a už je jasné, že ide o prvotriednu inštitúciu s filozofiou a smerovaním rovnajúcim sa špičkovým moderným galériám západného sveta, so zámerom sprístupňovať umenie aj verejný priestor čo najširšej škále spoločnosti a formovať jej kultúrne hodnoty.
V ideálnom prípade by z galérie návštevník mal odchádzať s pocitom, že svoj čas strávil pre neho zmysluplným spôsobom. Že potešil svoje zmyslové vnemy. Že v ňom umenie vyvolalo emóciu. Že sa dozvedel niečo nové a bol nútený premýšľať – o umení, o svete, o druhých či o sebe samom a vlastnom prežívaní.
Od Filkových „12 farieb reality“, cez Dedečkovo premostenie až po káble visiace zo stien, Slovenská národná galéria tieto očakávania do bodky spĺňa.
