Po večeri do kina
Typická vianočná idylka. Modlitba, oplátky s medom, kapustnica, kapor, šalát. Koledy a rozbaľovanie darčekov. Potom sa poobliekať a hybaj na polnočnú…projekciu filmu Život Briana do pražského Kina Aero.
Brian to v živote nikdy nemal ľahké. Ako čerstvého novorodenca si ho Traja králi pomýlili s Božím synom, no prinesené dary vzápätí jeho matke surovo vytrhli z rúk a odniesli do vedľajšej maštale. A hoci Brian napokon neprávom odvisol na kríži, dnes si namiesto neho ľudia každoročne pripomínajú príchod akéhosi Ježiša, ktorý sa zhodou okolností narodil v rovnaký deň o pár metrov ďalej.
Kino Aero však na Briana nezabúda. A okrem neho ani nikoho, kto by na Štedrý večer zatúžil po kultovej pythonovskej satire.
Večer na účet podniku
Sú to naše prvé Vianoce v Prahe. Tradície máme radi, no zároveň cítime, že na nich už nechceme ortodoxne lipnúť. Hľadáme, čím by sme si mohli oživiť večer a keďže na Prahu je spoľahnutie, že sa v nej za žiadnych okolností nudiť nedá, vyberáme sa na električku a pred pol desiatou stojíme pred kinom.
Čakali sme, že okrem nás sa na premietanie dostaví hŕstka nadšencov, no pred dverami kina sa tvorí fronta. Pokladňa je zatvorená – dnešná projekcia je zdarma, kúpte si niečo na bare, oznamuje ceduľka.
Pred vstupom do sály nás personál víta s táckou vaječného likéru a odznakmi s logom kina aj výrokmi z filmu. Vo vnútri sa ľubovoľne usadíme. Kapacita sály pre viac ako tristo osôb sa v priebehu pár minút takmer zaplní a film sa začína. Všetko je zadarmo a všetci sú šťastní. Socialistická utópia v tento večer funguje v praxi – vianočný zázrak.
Do kina na starý film
Štedrovečerné premietanie Života Briana sa na Žižkov vrátilo po pandemickej prestávke a nie je ani zďaleka prvým podujatím podobného charakteru.
V súčasnosti kino vnímame predovšetkým ako platformu, ktorá nám umožňuje vidieť nové filmy prv než sa dostanú na obrazovky komerčných televízií alebo do ponuky streamovacích služieb. Očakávame, že nám sprostredkuje exkluzívny zážitok z doposiaľ neukázaného.
Mnohé alternatívne kiná si však uvedomujú, že pre istú časť publika je atraktívna aj samotná atmosféra kinosály a okrem noviniek občas zaraďujú aj projekcie filmových klasík, ktoré si obecenstvo môže prísť vychutnať na veľkom plátne.
Pražské Kino Aero tento formát posúva na ďalšiu úroveň a privádza do dokonalosti. Pri špeciálnych premietaniach sa kinosála premieňa na priestor, kde drvivá väčšina publika presne vie, čo dostane. A je z toho nadšená.
Krik, spev aj tanec
V rámci Festivalu otrlého diváka Aero už tradične uvádza film The Rocky Horror Picture Show. Projekcia je doplnená o tzv. „shadowcast“, teda herci súčasne s premietaním prehrávajú scény pred plátnom.
Tento bláznivý muzikál z roku 1975 možno objektívne označiť za prepadák, no práve vďaka svojej nízkej úrovni a bizarnosti sa časom stal kultovým. Ústrednou postavou satirického sci-fi hororu je Dr. Frank-N-Furter, excentrický transvestita a vedec, ktorý vo svojom laboratóriu stvorí muža svojich snov – svalnatého Rockyho, ktorý má väčšinu filmu oblečené iba zlaté trenírky.
Ikonický je však predovšetkým Frank so sýto červeným rúžom, v trblietavom čiernom korzete, sieťovaných pančuchách s podväzkami a na vysokých opätkoch, ktorého štýl na premietaní imituje nejeden divák alebo diváčka. Málokto dorazí v ten večer v civile, väčšina obecenstva využije príležitosť a pri voľbe outfitu sa inšpiruje postavami z filmu, čím sa sála tak trochu mení na maškarný ples.
Čo však robí zážitok špecifickým je zapojenie samotného publika do deja. Pri vstupe do sály dostane každý a každá balíček s rekvizitami, ktorý obsahuje napríklad noviny, pár žolíkových kariet, párty frkačku či tampón. O použití rekvizít obecenstvo informujú titulky a rovnako ho motivujú k hlasnému komentovaniu deja.
Pôvodný scenár je doplnený o repliky dopísané pre publikum, ktoré tak nadväzuje groteskný dialóg s rozprávačom alebo kričí vulgarizmy na pateticky vykreslených snúbencov Janet a Brada.
Divák sa rozhodne nemusí báť, že by mal na konci filmu stuhnuté svaly. V jeden moment totiž dvíha nad hlavu noviny, keď vo filme prší a shadowcast polieva vodou ľudí v sále. V inej chvíli zase hádže po Frankovi na plátne tampón, keď mu tečie krv z nosa, alebo píska na frkačke, keď Rocky oslavuje narodeniny. Highlightom večera je však bizarný tanec „Time Warp“, ktorého kroky sa publikum učí za chodu a priamo v sále ho bezhlavo kolektívne tancuje.
Z romantickej drámy o upíroch je komédia
Ďalším fantastickým zážitkom bolo aj špeciálne premietanie dnes už kultového Súmraku. Upírska sága, ktorá pobláznila celú generáciu (predovšetkým dievčat), sa s odstupom času dostáva do pozície, kedy ju niekto vyhľadáva z nostalgie, iný preto, aby sa pobavil na účet zlých hereckých výkonov, nefungujúcich dialógov a lacno pôsobiacej vizuálnej úpravy.
V Kine Aero sa v jeden večer stretli oba tábory. Už pri úvodnej scéne, kedy Bella objíma kaktus v kvetináči a začína dramaticky rozprávať svoj príbeh, sa sálou spontánne začne rozoznievať dusivý smiech publika.
Drvivá väčšina obecenstva film pozná, niektoré a niektorí aj naspamäť, a tak sa v uvoľnenej atmosfére postupne ozývajú posmešné komentáre deja, laškovné výkriky a pískanie na Edwarda či ďalšie spontánne reakcie. Nedôjde k tomu, že by bol niekto za svoje verbálne prejavy zahriaknutý.
Po filme navyše nasledovala ešte debata s autorkami podcastu Vyhonit ďábla a autormi podcastu Čelisti, ktorí spoločne hľadali odpoveď na otázku, prečo je Súmrak, ktorý je v očiach filmových kritikov absolútnym prepadákom, dnes „guilty pleasure“, ale aj „real pleasure“ pre milióny divákov a diváčok po celom svete.
Divák pomáha vytvárať nový žáner
Keď si zaplatíme za vstupenku na film, ktorý sme ešte nevideli, je prirodzené, že si ho chceme vychutnať v tichosti a nerušene. Projekcie kultových filmov by sa však dali charakterizovať ako úplne iný typ zážitku, ktorý má aj iný cieľ.
Smiať sa, kričať, spievať a tancovať spolu so sálou plnou ľudí, môcť film v priebehu komentovať a počúvať komentáre druhých vytvára z premietania multidimenzionálny zážitok. Film prestáva existovať na plátne striktne odseparovanom od sedačiek. Publikum doň aktívne vstupuje, pretvára si ho a preberá nad ním spoluautorstvo.
Či už pri poskakovaní s osobami v trblietavých korzetoch, nadchýnaní sa nad tvárou Roberta Pattinsona alebo zborovom speve „Always look on the bright side of life“ ešte desať minút po skončení titulkov, človek nadobúda pocit, že to, na čom sa svojou prítomnosťou podieľal, je jedinečné.
Po skončení filmu je sála na prasknutie plná katarzie.
