Chcete sa najesť? Vráťte sa o pár rokov
Spoločenský naratív je všeobecne stále nastavený tak, že za „normálnych“ okolností by život bežného človeka mal v určitej fáze vyústiť do žiaduceho momentu, kedy splodí a privedie na svet potomka, ideálne v heterosexuálnom zväzku.
Predovšetkým cisrodové ženy bývajú od detstva stavané do pozície matky-poskytovateľky starostlivosti a vyrastajú v prostredí, ktoré kultivuje predstavu, že mať dieťa by malo byť highlightom v ich živote.
Mnoho žien takto materstvo vníma a s rolou matky sa stotožňuje, čo je samozrejme legitímne a skvelé, no zároveň sa ozýva čoraz viac žien, ktoré sa vymedzujú voči spoločenskému tlaku na naplnenie tejto miestami fetišizovanej role. Počúvame ženy, ktoré sa matkami stať nechcú, ako aj ženy, ktoré sa nimi stali a ich skúsenosť nie je tak radikálne pozitívna, ako sa často prezentuje.
Tlaku zo strany spoločnosti určite v mnohých smeroch čelia aj muži, no o deti sa dnes ešte stále prevažne starajú ženy. Materstvo sa stavia na piedestál, no len do momentu, kým dieťa nepríde na svet. Potom už matka a dieťa zaujímajú oveľa menšiu časť verejnosti, ktorá im neraz dokonca dáva najavo, že sú jej na príťaž.
Príchod dieťaťa znamená v živote oboch rodičov, ak sú prítomní, mnohé radikálne zmeny, no keďže je to väčšinou žena, kto poskytuje dieťaťu primárnu starostlivosť, život pre ňu v podobe, na akú bola zvyknutá, prakticky prestáva existovať a v nových životných podmienkach neraz končí v nedobrovoľnej izolácii.
Neexistuje pritom objektívny dôvod, prečo by rodičovstvo malo znamenať koniec života na dobu neurčitú. Ak nás trápi natalita, kolektívne ju môžeme podporiť napríklad tým, že nebudeme rodičov, predovšetkým matky, vylučovať zo spoločnosti.
Výborný odraz celospoločenského vnímania rodičovstva ako prekážky a dôvodu na exklúziu poskytla pražská reštaurácia, ktorá pred pár dňami na svojich sociálnych sieťach zverejnila post, ktorý obsahuje sedem pravidiel „pro vaše děti v našem bistru“.
Sprievodný popis sa začína úvodnou vetou s povestným a veľavravným slovíčkom ale. „Věřte nám, že máme rádi jak děti, tak zvířata, ALE jsou místa, která jsou pro děti uzpůsobené – to my nejsme. Jsou místa, kde se musíte s dětmi uzpůsobit vy – to my jsme.“
Potiaľto by sa komunikácia s verejnosťou ešte so zaťatými zubami dala akceptovať, no hneď v ďalšej vete sa podnik hrdo tituluje ako „baby-unfriendly“. Celé znenie pravidiel si môžete prečítať sami*é, no v skratke ich vystihuje prvá veta siedmeho bodu: „Zvládne se vaše dítě chovat v našem bistru tak, jak se od něj očekává?“
V tomto momente považujem za dôležité uviesť na pravú mieru, že nesúhlasím so zasahovaním do chodu súkromnej prevádzky, ani s obmedzovaním práv podnikateľa nastaviť ľubovoľné pravidlá vo vlastnom podniku. Konkrétna reštaurácia má plné právo vyjadriť svoju animozitu voči deťom. Ak by jej pôvodnú klientelu tvorili uvedomelí ľudia, sedmoro pravidiel by sa vykompenzovalo radikálnym úbytkom stravníkov a vesmír by bol v rovnováhe.
Nejde mi ani tak o danú pražskú prevádzku a jej komunikáciu, ako o dôvod, prečo vedenie cítilo potrebu podobné pravidlá sformulovať. „Víme, že většina hostů se chce u nás v klidu najíst a zrelaxovat, proto pochopitelně hájíme zájmy většiny,“ píše sa ďalej v odôvodnení.
Záujmy väčšiny sú v mnohých prípadoch relevantným faktorom, no v tejto situácii je potrebné klásť si otázku, nakoľko je väčšina oprávnená nárokovať si rozhodujúcu pozíciu a do akej miery ide o jej nevôľu priznať si vlastnú ignoranciu a čiastočne sa vzdať komfortu pre benefit niekoho iného.
Breaking news: deti plačú!
Pred pár rokmi som sa v Bratislave viezla v poobednej špičke v preplnenom trolejbuse. Medzi cestujúcimi bola aj žena s plačúcim bábätkom. Hoci sa mu celú cestu starostlivo venovala, nedarilo sa jej ho upokojiť.
Detský plač bol prenikavý a po niekoľkých minútach v zápche sa ľudia začali obzerať, gúľať očami či pohoršene vzdychať. Starší pán to napokon nevydržal a na celý trolejbus na ženu zakričal, nech si to dieťa láskavo utíši, lebo on to nemieni počúvať. So zahanbením priznávam, že sa vtedy ženy nikto z nás nezastal.
Pohoršovanie sa nad plačúcimi deťmi je súčasťou nášho folklóru. Deti by mali byť ticho a poslúchať a ak to tak náhodou nie je, sú spúšťačom agresie, ktorej terčom od okolia sa neraz stávajú ich rodičia, respektíve v drvivej väčšine prípadov matky.
Je pochopiteľné, že nie každý*á z nás má naštudovanú vývojovú psychológiu (pre zrozumiteľný úvod vrelo odporúčam dokumentárny seriál Babies na Netflixe), no stačilo by, aby pár základných poznatkov preniklo do všeobecného povedomia, napríklad v rámci základného vzdelania, a paradigma agresivity a ponižovania plynúca z detského plaču či správania všeobecne by mohla pokojne prestať traumatizovať deti aj rodičov.
Nie všetci sme sa možno niekedy zamýšľali nad tým, čo to znamená prísť na svet. Keď sa dieťa narodí, disponuje určitými základnými životnými funkciami a istou genetickou výbavou, no okrem toho o svete netuší takmer nič, respektíve netuší absolútne nič o spoločenských pravidlách, ktoré sú produktom civilizácie a nemajú vrodený charakter.
Veľmi jednoducho povedané, malé dieťa naozaj nevie, kedy je vhodné, aby plakalo, nerobí to naschvál a niekoľko dlhých rokov nerozumie, prečo od neho v určitých situáciách očakávame určité správanie.
V najskoršom životnom období je plač pre dieťa jeho jediným komunikačným prostriedkom a keby deti neplakali, nebol by dnes na svete ani jeden z nás, keďže by prvé ľudské matky neboli dostali signál, že potomkovia vyžadujú ich pozornosť, čo by pravdepodobne bolo bývalo viedlo k vyhynutiu druhu homo sapiens.
Osvojovanie si spoločenských noriem, ale tiež učenie sa spracovávaniu emócií, je proces, ktorý trvá niekoľko rokov a môžeme diskutovať o tom, či je niekedy vôbec dokončený. Deti sú od útleho veku vedené k poslušnosti a trestané za akékoľvek porušovanie pravidiel, ktorým však v rôznom vývojovom štádiu nemusia vôbec rozumieť, keďže toto porozumenie presahuje ich momentálne mentálne kapacity.
Je preto absolútne prirodzené, že deti plačú, sú hlučné či neposedné. Mnohým z nás by sa určite uľavilo, keby sme si mohli na ľubovoľnom mieste v ľubovoľnom čase poplakať, zavrieskať či zaskákať, no privykli sme si spoločenským normám, ktoré do určitej miery uľahčujú chod každodenného života, a spontánne prejavy správania konštantne potláčame.
Namiesto toho sedíme v reštauráciách či trolejbusoch a cítime sa natoľko dôležití*é, že sami*é pre seba deklarujeme právo na nerušený priestor. JA sa tu chcem v kľude viezť a to, že tvoje dieťa komunikuje, že niečo s ním nie je v poriadku, je mi úplne ukradnuté. JA som sa sem prišiel*la v pokoji najesť a to, že tvoje dieťa zatiaľ nemá kapacity pochopiť, prečo má sedieť na mieste a mlčať, je pre mňa problém, ktorý ty musíš riešiť, lebo to ohrozuje môj komfort.
Presvedčenie, že deti by nemali plakať, je smutnou výpoveďou o vzdelanosti populácie. Presvedčenie, že deti by nemali plakať, lebo to niekoho vyrušuje, je emblémom individuálnej ignorancie a maximálnym prejavom netolerantnosti.
Nikto z nás si dobrovoľne neželá počúvať detský plač. Áno, detský plač môže byť rušivý aj otravný. Netvrdím ani, že rodičia majú byť ľahostajní k správaniu svojich detí vo verejných priestoroch, no nemali by sa cítiť, že niekam nepatria.
Detský plač ma môže intenzívne vyrušovať, ale plačúce dieťa sa v danom momente pravdepodobne nemá lepšie ako ja. Obaja sme rovnocennou súčasťou priestoru, ktorý v danom momente spoločne zdieľame, preto ja, v pozícii dospelej osoby schopnej regulovať svoje emócie, nemám najmenšie právo nárokovať si ticho na úkor dieťaťa, ktoré situáciu nedokáže vyhodnotiť.
Neexistuje dôvod, prečo by drvivá väčšina priestorov nemala byť z princípu „baby-friendly“. Deti sú plnohodnotnými členmi spoločnosti, rovnako ako matky a otcovia alebo osoby s rôznymi druhmi postihnutia či zdravotného znevýhodnenia (v kontexte reštauračného sedmora napríklad špecificky osoby s poruchou autistického spektra), ktoré sú tiež a omnoho naliehavejšie konfrontované s tým, že svet pre ne nie je prispôsobený.
Čím viac budeme zazerať a vzdychať, tým úspešnejšie odradíme matky s deťmi či iné osoby, ktorých prejavy nejakým spôsobom narúšajú náš pokoj alebo komfort, od toho, aby s nami zdieľali rovnaký priestor. Výsledkom bude, že si budeme spokojne hovieť v homogénnej mase, v ktorej nikto nevytŕča. Je jedno, kto bude zatlačený na okraj. Hlavne, že si rezeň zjeme v tichu.
