Jeho rozprávanie som prežívala, mala som čerstvé zážitky z toho prekrásneho miesta. Jediné, čo ma trápilo bolo, že som o tom nepočula skôr. Skôr, myslím pred mojou cestou do Istanbulu.
Nevadí, otvorila som teda knihu tureckého autora, nositeľa Nobelovej ceny Orhana Pamuka Múzeum nevinnosti.
543 strán, 83 kapitol. Čakala som pohodové čítanie pred spaním, aj úvod to naznačoval. Mená hlavných hrdinov ako z telenovely Füsun a Kemal, umiestnenie príbehu do Istanbulu rokov 1975-1984. No, očakávala som láf story s malinami v sirupe.
Parádny nástup, prvých stopäťdesiattri strán neskutočnej vášne a vzájomnej príťažlivosti dvoch ľudí, nádherne, až detailne popísané pocity. Netušila som, že sa príťažlivosť dá popísať slovami a vášeň sa dá vyrozprávať. Niektoré riadky som si čítala aj viackrát. Aby som si to dokázala predstaviť celkom presne :-) No, a bol koniec. Hotovo. Nasleduje 388 strán bolesti, zúfalstva, neskutočného smútku a bezmocnosti. 388 strán z ktorých tečú slzy. 388 strán beznádeje, prešľapovania na mieste, nekonečného čakania, hľadania nádeje v maličkostiach. Jednoducho bolesť. Pri opise spoločnosti slepej a hluchej k pocitom, života zviazaného konvenciami, prísneho nazerania na bežný život cez tradície aj mne napadajú len slová beznádej a zúfalstvo. Jednoducho bolesť. Bola som sklamaná z neschopnosti hlavného hrdinu - trpiteľa čokoľvek urobiť, pohnúť sa ďalej a žiť. Chvíľami sa zdá, že nie láska je to čo ho sužuje, skôr posadnutosť, nevyliečiteľná choroba. Deväť rokov čakal, dúfal, pripisoval význam celkom bezvýznamným predmetom, veril že má ešte šancu byť šťastný. Dočkal sa zase len smútku a bolesti.
Hoci mne by sa páčil krajší záver tohto príbehu, už teraz viem, že Múzeum nevinnosti / Masumiyet Müzesi / bude prvým bodom v programe mojej najbližšej návštevy mesta na Bospore. Teším sa, možno to tam bude vo vzduchu cítiť, tú nádej .
PS : Netušila som, že existuje mesto, kde je toľko kín.
