Deťom v triede so všeobecným intelektovým nadaním.
Po dvanástich hodinách v práci som v posteli chystala možné scénare diskusie, mala som minimálne 4 varianty a trému a strach väčší ako pred skúškou z dynamiky.
Zbytočne,
pár minút po štarte som stratila kontrolu nad mojím " vystúpením". Tým malým človiečikom stačila téma, vystačili si sami. Dokonca medzi sebou diskutovali , čo kto zažil, spoznal, navzájom sa opravovali a dopĺňali. Chvíľami som mala pocit že sa hádajú medzi sebou a opravovali dokonca aj mňa. Všetci mali čo povedať k téme ( tú som stihla nadhodiť v prvých sekundách môjho vystúpenia ) , a potom to už fičalo. Hlučná diskusia o tom či, ako, kto...., trajekt, lietadlo, loď, ... už som ani nestíhala :-)
Pravdu povediac, ja som sa stratila, no môjmu publiku to vôbec nevadilo.
Ani dotaz drobného chlapca, že by sme sa mohli rozprávať aj o iných témach ma už neprekvapil. Našťastie, len chcel diskusiu posunúť ďalej. Konkrétne do Viedne.
Normálne ľudia, aj keď malí , ale s vlastným názorom a pohľadom.
Mne stačilo 40 minút, vyčerpávajúcich aj inšpirujúcich 40 minút,
no je skvelé, že stále sa nájdu ľudia, ktorí sa naším deťom venujú s láskou, trpezlivosťou a s plným nasadením denne,
je skvelé, že stále sa nájdu ľudia, ktorí toto ich nasadenie a prístup dokážu oceniť.
Za nás rodičov ďakujem.
