Ako som znenávidela Tirolsko alebo Ako brat brata v zahraničí ničí

Tú pani, asi tridsaťročnú Slovenku, som stretla už predtým, v malej krčme malého mesta. Vzala mi veľké pivo. A rozprávala o tom, aké sú Alpy krásne, ako krásne sa v krásnych Alpách majú, aký inteligentný je jej malý, ako dobre mi zaplatí a aká bude moja práca nenáročná. A ja som mala sedemnásť...

Malý nebol až taký malý.  Keď som ho prvýkrát vzala na ruky, v duchu som si predsavzala, že ho čo najskôr naučím chodiť. Bola zo mňa au- pairka. Sedela som s malým /volajme ho D, ako dieťa/ v staručkom džípe trmácajúcim sa na Secedu, na kopec uprostred kopcov. Hoci na mňa mohutné dvojtisícovky urobili po prvom vzhliadnutí veľký dojem, o pár týždňov neskôr, keď skupine Nemeckých turistov oslavujúcich štyridsiatku stačilo pre dokonalú zábavu pivo, postávanie na terase a kochanie sa panorámou, som už nenávidela každý briežok a predstava, že by som ho mala ešte aj zdolávať len kvôli nejakému výhľadu, ktorého fotografiami je oblepená celá dedina pod kopcom, bola pre mňa úplne absurdná.

Malému som sa spočiatku venovala znamenite. Nikdy predtým som nemala v rukách život jednoročného dieťaťa, a tak som ho opatrovala ako oko v hlave. Dalo to zabrať a len čo D poobede zaspal, vytiahla som si z chlebníčka Ejzenšteinove memoáre, ľahla som si na trávu medzi kravy /kvôli mojej bezpečnosti ma od nich oddeľoval elektrický plôtik/ a napriek zápachu a otrasným jódlovačkám šíriacim sa ako nákaza z každej chaty a splývajúcim v jeden nekonečný trilok, som sa ponorila do vlastného sveta. Až pokiaľ si moja šéfka /volajme ju pani Š/ nevšimla, že práve nehýbem končatinami. Popoludňajšie hodiny boli pre mňa utrpením. Čo si dnes zas vymyslí? Okrem bežných vecí ako obsluhovanie hostí, kŕmenie ovcí a v prípade ich úniku naháňačka po rozprávkovo zelených poliach /sem tam sa potknete o spomínaný elektrický plot, sem tam sa šmyknete na produkte kráv, ktorý má s čokoládou Milkou spoločnú len farbu/ , zhrabávanie sena, upratovanie izieb a kuchyne, sa obmedzená fantázia pani Š zmohla i na vymyslenie originálnejších činností. Napr.: toť dialóg medzi manželmi ŠŠ: „Prečo majú v susednej chate v okne muškáty a my nemáme?“ „ Lebo si žiadne nezasadila.“ „ A kde sú tie umelé z predminulého roka?“ Tie umelé z predminulého roka boli, prosím pekne, také vyblednuté, že by ich v tých oknách ani vidieť nebolo. „ Koľko stoja nové?“ „Veľa.“ „ A farba koľko stojí?“ Tak som dve poobedia strávila /konečne podľa môjho gusta/ vysoko umeleckou činnosťou, teda natieraním umelých muškátov na červeno. Nech to každý vidí, nech sa tu každý zastaví a utratí čo najviac peňazí! „ Lebo my máme peniažky radi.“ To skutočne mali. Iba peniaze. Hádky u tejto rodinky boli na dennom rozvrhu, pričom sa za každým „Scheisse“ ozývalo „Geld“. Pán Š so mnou nikdy príliš nekomunikoval. Venoval sa svojmu vareniu /teda namáčaniu polotovarov do vody alebo ich strkaniu do mikrovlnky/ a vyzeraniu hostí. Dokonca som si istá, že by bol najradšej, keby nemuseli platiť žiadnu au- pairku a keby pani Š zvládla všetko naraz. Lenže pani Š, typická malomestská Slovenka, pre ktorú bolo najvyšším pôžitkom „dobre zarobiť a nakúpiť“, si užívala, že má doma slúžku, že sa na nej môže sem tam vyvŕšiť, že za ňu urobí tú horšiu prácu a keď je zle, vypočuje si jej nadávky na rodinu pána Š. a na lakomých Talianov. A ja som mala sedemnásť...

Keď na dva dni zavreli chatu /predchádzala tomu asi desať dní trvajúca hádka/, myslela som, že tých pár hodín bude pre mňa vykúpením. Žiadna chata, žiadne ovce, žiadne tirolské šlágre. Ostala som v ich rodinnom dome s divnou babkou, divným synom /playboyom, ktorý sa okolo chaty zvykol preháňať na malom smiešnom traktoríku a baliť škaredé anglické turistky/ a ich psom Gerhardtom. Celé dva dni som len čítala, ležala horeznačky a v duchu preklínala celý Š klan, načo mi odpovedalo sústavné šomranie starej pani Š, ktorá si každé ráno okázalo pokecala so psom či s túlavými mačkami a chodila počúvať za dvere mojej izby /možno len hľadala spriaznenú dušu a bola zvedavá, či si aj ja nešomrem/. Keď som začula do kopca sa trmácajúci džíp, mala som chuť utiecť cez okno a utiecť niekam do hôr. Neskoro. To už pani Š. stála vo dverách veliac, že mám ísť pomáhať vyberať psov. Vyberať? Psov? Z kufra auta nekontrolovateľne vyskakovalo niečo cez dvadsať bielych šteniat maltezákov /tri po ceste zdochli, jeden stále grcia, asi neprežije noc, ale našťastie, je to ten s fľakmi- aj tak asi nebude čistokrvný/. Doviezli so sebou aj chlapca, Slováka. /Na predaj???/ „ Nie, budem kosiť lúky.“ Povedal hrdo. To vtedy ešte chlapec netušil, čo ho čaká a za aké euráče. Keď so sebou dával systematicky zametať už tretí týždeň, len tak, pre zaujímavosť, som sa ho spýtala, koľko za to dostane. Vraj 500 eur za týždeň. Zaklopala som si na čelo. Toľko ti nedajú ani za rok. Kamarát, ja mám 200 na mesiac. Slováčisko skoro z kože vyskočil. Ale po rozhovore s pánom Š sa do nej rýchlo vrátil. Už si presne nepamätám, koľko dostal, no myslím, že to bral podobne ako ja. Hlavne sa nevrátiť domov s prázdnymi rukami.

Dnes, aj keď ešte nepoužívam krémy proti vráskam, už nemám sedemnásť a poznám cenu svojej práce. Naučila som sa povedať „nie“ a „choď do riti“. A hoci som D naučila chodiť, ja sama som sa naučila to, že s malými deťmi si mám dať, v záujme zachovania svojho duševného zdravia, pokoj.

V posledných dňoch môjho pobytu sa mi to akosi vymklo z ruky. Nenávisť k Tirolsku a rodine Š sa drala na povrch. Malý v chvíľach môjho občasného zasnenia zvykol vyvádzať. Prevrhol na seba horúci čaj, či sa vrhol hlavou dole zo stoličky /aj ja som takýmto spôsobom ako dieťa prišla k jazve/.  Predposledný deň môjho tirolského pobytu mi pani Š oznámila, že mi pred odchodom musia prezrieť batožinu. Pre prípad, že by som si z ich ikeového bytíku chcela ukoristiť nejaký skladací stolík alebo rodinnú fotografiu zo steny- na pamiatku, nie? Povedala som si, robte si ,čo chcete, hlavne mi dajte svätý pokoj! Keď ma pani Š viezla na autobus do Bolzana, blahosklonne mi oznámila, že mi tie tašky neprehrabali. Vraj mi dôveruje. V aute mi dala tristotridsať euro ako plácu za dva mesiace dennodennej driny. A desať euro na raňajky. Asi vedela, prečo to treba spraviť až tesne pred odchodom v aute. Nemala som silu ani odvahu hádať sa. Mal som sedemnásť..  a prišla som na to, že Alpy sú krásne možno z tej druhej strany, no rozhodne nie z mojej, že jemnú chuť Milky nespôsobuje tá ordinárna alpská tráva, ale konzervanty. A okrem tejto som potrebovala ešte niekoľko podobných skúseností na to, aby som pochopila základné princípy kapitalizmu a bratského zdierania sa. A možno to nechápem dodnes.... /Nabudúce: Ako som neznenávidela ani si nezamilovala Grécko, zato Gréci áno. Jedno alebo druhé./