Odopieraním jedla a ustavičným týraním seba samého sa váš život zmení o 180 stupňov. Odrazu sa totiž všetko začne točiť len okolo toho, čo vložíte do úst a postupne váš život zahltí nenávisť. A to nie len k vášmu telu, ale aj ku všetkému ostatnému. Cvičenie už viac nebude zábava, ale hodiny utrpenia, ktoré podstupujete len kvôli tomu, aby ste spálili ten jeden cereálny rožok, ktorý ste si dovolili ráno zjesť. Chodiť vonku s kamarátmi sa stane nepríjemnou povinnosťou, ktorú musíte aspoň raz za týždeň absolvovať, inak by si všimli, že sa s vami niečo deje. A to predsa nemôžete riskovať. A hoci svojich priateľov milujete, už sa viac neviete sústrediť na to, čo hovoria, pretože vaša myseľ neustále behá po jedle, ktoré by ste si tak radi dali, ale jednoducho nemôžete.
Aspoň jednu tyčinku. Priberieš.
Aspoň kúsok tých čipsov, ktoré tam ležia. Budeš tučná!
A tak opäť odchádzate skôr, pretože sa už nie len nedokážete pozerať na jedlo, ktoré je na stole, ale ste absolútne slabý z nedostatku živín, ktoré vaše telo tak naliehavo potrebuje. Domov odchádzate so slzami v očiach a zdrvený, pretože okrem toho, že ste odišli od svojich priateľov, bolí vás celé telo a myseľ. A takto sa to opakuje dookola. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku. Každý deň si poviete, že už dojete ten obed celý a že poobede si dáte to ovocie, pretože neplatí, že po 12:00 sú sacharidy zakázané. Ale vy to opäť nedokážete splniť.
Tento príbeh som si nevymyslela. Ešte pred pár rokmi som tak žila aj ja a spolu so mnou ďalších milión chlapcov a dievčat. A milión chlapcov a dievčat, dokonca chlapov a žien, tak žije aj dnes. Keď som si zaumienila, že musím chudnúť mala som 15 a práve som prechádzala prvým ročníkom na strednej. Neuvedomovala som si, koľko ma to bude stáť, pretože sama som si život nijak neužívala. Prechádzala som ťažkým obdobím, po zmene školy, som prišla o najlepšie kamarátky, neznášala som predmety, ktoré som sa musela učiť a z ktorých som musela mať vždy jednotky, pretože dvojka bola pre mňa neprijateľná. Všetko som musela robiť na 100% a byť lepšia ako včera. To bola moja filozofia, ktorej som sa držala každý deň. Všetky tieto aspekty spojené s OCD (podľa štúdie z roku 2004 až 41% ľudí z poruchou príjmu potravy má zároveň OCD) viedli k tomu, aby som začala makať na svojom tele.
Spočiatku som len začala zdravo jesť, zo svojho jedálnička som vyhodila bielu múku, cukor, neskôr vajcia a všetky druhy sladkostí, až to viedlo k tomu, že za deň som zjedla jeden jogurt, obed v školskej jedálni (ktorý som samozrejme nikdy nedojedla celý) a jednu kaiserku s jedným plátkom syra a zeleninou na večeru. Samozrejme, neskôr som už začala mať výčitky aj z toho, tak som začala viac cvičiť, aby bol môj výdaj väčší ako príjem. Každý deň som bola unavená, slabá, nedokázala som sa na nič sústrediť, a tak som len sedela doma, učila sa (čo mi trvalo o dosť dlhšie, keďže môj mozog potreboval vynaložiť dvakrát viac námahy ako predtým) a čakala na večer, kedy zaspím opäť s prázdnym žalúdkom.
Jednoducho som si prestala užívať život a len som prežívala.
Keď sa na to pozriem dnes, mám zimomriavky z toho, ako som mohla premrhať toľko dní. Tento článok som napísala spontánne, na mojom mobile, pretože občas mám chuť vrátiť sa do tých čias a chcela som si pripomenúť, akému utrpeniu som sa vystavovala. Keby som nemala rodičov, ktorí ma brali k doktorom, lebo si všimli, že so mnou niečo nie je v poriadku, asi by som tak pokračovala a ktovie, kde by som bola dnes. Stále bojujem s láskou k svojmu telu a tak ako sú svetlé, sú aj tmavé dni. Klamala by som keby, som povedala, že už viem rozlíšiť, čo je pre moje telo dobré a čo zlé. Preto ani nechcem písať o tejto téme. Cítila by som, že je to z mojej strany pokrytecké. A však teraz som mala potrebu napísať vám, aby ste si užívali život najviac ako to ide. Mne už tie premárnené dni točiace sa okolo jedla a hladu nikto nevráti a dala by som čokoľvek za to, aby som to mohla zmeniť.
Naozaj žijeme len raz a žijeme krátko, tak nemárnite dni nenávisťou k svojmu telu. Choďte von s kamošmi a objednajte si pizzu alebo ich vezmite na zmrzlinu, len prosím neseďte doma v kŕčoch, pretože váš žalúdok už plače a kričí na vás. Každý jeden z nás je krásny taký, aký je a nehovorím to len ako dáke prázdne klišé na záver. Hovorím to preto, lebo je to tá najväčšia pravda, akú poznám.
