Doobedu som sa poucila a na obed som vyrazila vonku.
Prechadzala som sa v pokojnom nedelnom slnecnom dopoludni cez ulicky Schwetzingen , snivajuc o tom, kto byva za oknami starych a krasne zrekonstruovanych domov.
Kracala som po zasnezenych chodnikoch pocuvajuc spev vtakov, ocakavajucich jar, ktora este stale neprichadza...
Obdivovala som ludi, ktori sem tam presli popri mne.
Aki su vsetci krasni, upraveni ...
To by boli krasne fotky.
Milujem, zastavit sa len tak a sledovat co sa okolo mna deje...
Vnimam v tom taku vsestrannost Jeho stvorenstva...A dnes to bolo zvlast prekrasne. To uzasne tich, slnko , stare domy a pokoj miesajuci sa so slobodnou radostou, ktory sa mi pomalicky vkradal do srdca...
Uvedomila som si, ze uz odmalicka som obdivovala peknych, dobre oblecenych ludi, lebo som to asi nikdy nemohla mat.Teraz si to mozem z casu nacas dovolit, ale nerobi ma to stastnou...
Tuzim zit zivot s velkym Z pre inych a nehladat nedosiahnutelny ideal o dokonalom, a naplnenom zivote v hojnosti...
Nie , mne staci ten pokoj, ktory som dnes objavila.
Ktory sa rodi v tom tichu.
Je to velky paradox, ale prave ta jednoduchost ma naplna pokojom a stastim.
Bola som naozaj obdarovana.
Dakujem.