Odchod z Bratislavy so známymi na letisko do Viedne bol bez väčších problémov. Lietadlo Aeroflotu prekvapilo snáď len prísnym zákazom konzumovania alkoholických nápojov na palube.
Vlak z Letiska Šeremetevo šiel o chvíľu a metro vypravuje svoje vlaky prakticky nepretržite. Ulice dávali tušiť, že sme práve došli do krajiny, ktorá sa hrdí jedným z najvyšších počtov ľudí pracujúcich v ozbrojených zložkách na počet obyvateľov. Policajtov bolo vidieť na každom kroku. Všetky vstupy do metra, múzeí, či iných verejných priestorov sprevádza kontrola batožiny a osoby. Každý návštevník prechádza detektorom kovov a väčšie tašky idú do skeneru. Kým my sme to brali ako niečo výnimočné, pre Rusov sú bezpečnostné opatrenia súčasťou bežného života. Nepokojný zakaukazský región už dal v minulosti pocítiť svoju silu, nenechávajú teda nič na náhodu.
Moskva privítala absolútnou čistotou a zmyslom pre poriadok. Prakticky na každom kroku sme videli zriadencov v pracovných vestách, ktorí dočisťovali chodníky. Prebytočný sneh nakladali mechanizmy na nákladiaky a odvážali preč z centra. Niečo také som v Bratislave videl naposledy hádam za socializmu. Široké bulváry a ulice bez výtlkov. V Moskve sme zažívali presne opačný obraz toho, čo sa o Rusku na Slovensku traduje. Bez nadsázky môžem povedať, že bezpečnejšie sa turista môže cítiť v máloktorom inom meste.
Ak čakáte družbu a nejaké slovanské bratríčkovanie, ste vedľa. Rusi a zvlášť Moskovčania sa prakticky neusmievajú a to ani v službách. Predavačka bez slova podá tovar, vydá drobné a otočí sa chrbtom. V hoteli pri ubytovaní nečakajte otázku, aká bola cesta, celá komunikácia sa obmedzuje na nevyhnutné holé vety, ako napr. „passport pažalsta“. Neskôr sme sa dozvedeli, že ide o istý zvyk, robiť si svoju prácu a nemiešať do nej svoje emócie. Každý nech si na hlavu berie výlučne svoje problémy. Samozrejme, že sme neskôr stretli ľudí aj milých a prívetivých, ale na to, aby bral človek v Rusku komunikáciu osobnejším spôsobom, vás musí poznať, prípadne mať na to nejaký väčší dôvod, než len bežnú zdvorilosť. Keď si spomínam, u na Slovensku to bolo podobné pred rokom ´89.
U mňa osobne padli dve zažité dogmy. Tá prvá o nebezpečnosti pohybu po Rusku a tá druhá o ruskej chudobe (tým mám na mysli nielen Moskvu, keďže blog píšem už z Ťumenu). Dá sa určite namietať štatistikami OECD o naviazaní ruského HDP na ropu a suroviny a niečo bude pravdy aj na tom, že väčšina Rusov žije z pár stoeurového príjmu (zdroj: Wikipedia). Ten je však kompenzovaný nižšími cenami tovarov a služieb a mnohými zaužívanými sociálnymi zľavami na niektoré základné komodity.
V uliciach prakticky nevidíte žobrákov, ani opilcov (ktovie, čo s nimi robia), neexistujú grafiti a všadeprítomné bezpečnostné opatrenia monitorujú takmer všetko. Navyše na vás všade dohliada samotný Vladimír Vladimirovič. Jeho portrét vidíte v Rusku prakticky všade, na suveníroch, obrazoch, uterákoch, kľúčenkách. Na Letisku Šeremetevo aj v uliciach Moskvy sme dokonca videli automaty s putinovskými suvenírmi, z ktorých výťažok ide na podporu patriotizmu. Výmenou za sociálne a bezpečnostné pohodlie obyvateľov je Ruská federácia bezpochyby nacionálnou autokraciou. Ak sa nezaujímate o politiku a veci okolo seba prijímate nekriticky, čo viac vám treba? Písať škaredo o prezidentovi, či nebodaj roztiahnuť na Červenom námestí nevhodný politický transparent by nemusel byť zrovna dobrý nápad. Ako turisti sa však cítime bezpečne a ruským orgánom odpúšťame počiatočnú byrokraciu pri vybavovaní víz a cestovných lístkov.
Moskva nás privítala zavčasu rána a vlak do Ťumenu sme si schválne rezervovali až na 22:35 h, aby sme mali možnosť prezrieť si aspoň historické centrum mesta. Na radu známych sme zamierili do Slovenského domu pri slovenskom zastupiteľskom úrade. Za poplatok 1 euro denne nám uskladnili batožinu. Neskôr, pri jej vyzdvihnutí padlo dobre zastaviť sa v miestnej slovenskej reštaurácii, kým nám recepčná zavolala „overený“ taxík na železničnú stanicu za normálnu cenu (cca 7 eur).
Jeden deň je na Moskvu žalostne málo, chceli sme vidieť aspoň Červené námestie a jeho okolie. Prešli sme si teda centrum, navštívili mauzóleum V. I. Lenina, chrám Vasiľa Blaženého, obišli Kremeľ. Vedľa mauzólea sa nedali prehliadnuť pamätné sochy všetkých sovietskych pohlavárov a generálnych tajomníkov. Ten Stalinov bol obsypaný čerstvými rezanými kvetmi, vencami a ďakovnými odkazmi Moskovčanov. Trochu z toho šiel mráz, ale neskôr sme sa dozvedeli, že Josif Vissarionovič mal práve 5. marca výročie svojej smrti.
Každý z nás štyroch mal nejaké poznámky o Moskve. V tých Peťových sa nachádzal aj jeden pozoruhodný „blšák“ v tržnici Izmailovo, kde bolo možné kúpiť od oblečenia, cez suveníry, až po vysoké štátne vyznamenania z čias sovietskej éry snáď všetko. Ceny boli ľudové ale pevné, pri pokuse o zjednávanie schytáte prinajmenšom škaredý pohľad. Hitom všetkých suvenírov bola už tradične nedotknuteľná trojica Putin, Stalin a Lenin. Presne v tomto poradí.
Po jednodennom výlete a prezretí všetkých „must of Moscow“ sme nastúpili do transsibírskeho vlaku na stanici Jaroslavskaja a 35 hodinová nezabudnuteľná cesta sa mohla začať.
Rastislav Tešovič
