Prvy den sme hned z rana zistili kde sa nachadza posta a kdemaju wi-fi a bolo nam jasne, ze kazde rano tyzdna stravime v Panera
Bread na internete, vysnena komunikacia s domovom:) Zacinalisme nastastie az o 11tej, tak sme sa nemuseli ponahlat a mali sme cas to celeobzriet aj
v Hyvee (miestne Tesco;) a pobrali sme sa kam nas povinnostivolali. Do nasej "popper crew" pribudla Marisa a tak sme sa tlacili vstanku tri. Ale to
netrvalo dlho po malych nezhodach poziadala Brada, ze nechces nami pracovat. Samozrejme sef, jej vyhovel
pre jej americku narodnost. Dalsi den pre nas vobec nebolpriaznivy, sef na nas nahucal kvoli pocitacu, na ktorom sme pocuvali hudbu. Onmal strasny
pohlad normalne som sa bala, ze ma udrie, lebo najprv kricaliba na mna, lebo som tam bola sama a potom sa vratila
Zeber a krical aj na nu. A to nebolo iba raz co na naszvysil hlas. Poflakoval sa okolo stanku a znuchaval za co by nas sprdol.Nepacilo sa mu, ako sa
skladovala cukrova vata a pre jeho nemily pohlad, sme sa ajbali zacat upratovat a tak to dopadlo, ze sme stanok zatvorili ako posledne, cosa casto nestava.
No aby nebolo malo, tak nas "bad day" pokracovaldalej. Dostali sme novu spolubyvajucu, Bobbinu kamaratku, ktora saspriatelovala s pracovnikmi pri flasi
tvrdeho a tak to aj dopadlo: po prezitych peknych chvilach vchlapcenskom karavane v Adamovej posteli (s nim samozrejme), co vlastne asi anineboli pekne,
lebo sa pri vykone urcitych aktov pozvracala priama v jehoposteli na co ju on vyrazil z karavanu a presunula sa zvracat do nasho karavanudo svojej postele.
Pekny budicek pre nas o 3 hodine rannej, pretoze jednotlivepostele su od seba vzdialene ani nie meter. Po poskytnutiej "prvejpomoci" (vyhnanie do sprchy,
vutlacenie hore schodami, americania svoju vahu nezapru,ocistenie postele, vyvetranie celeho karavanu) sme si lahli do postele okolo4tej a cakali, kedy sa
slecna vrati zo sprchy. Nedala na seba dlho cakat a potom,co si lahla do svojej ocistenie postele sa vyvracala znova. Na to sme ju tam uznechali spat vo
vlastnych zvratkoch a nainstalovali sme ventilator tak, abysme ju my dve necitili. Cely nasledujuci den stravili vyprazdnovanim svojhozaludka (samozrejme
v nasom karavane). Velky sef to nekomentoval, len sapousmial a museli sme sa este o nu starat a ocakaval, ze ju budeme kontrolovatpocas dna ako sa ma.
Vrchol celej veci bol, ze nas obvinil, ze sme jej dalialkohol, lebo sme jedine vo veku, v akom je povolene kupovat alkohol.
V onen den sa nam usiel aj novy spolupracovnik, americkejnarodnosti samozrejme, ale ako sa zdalo zo zaciatku, bol celkom v pohode. Bolstarsi ( cca 30rokov)
a celkom sikovny, resp nie tak lenivy ako zvysok americkehoosadenstva. V ten vecer sme boli celkom busy a dobre sme sa vsetci doplnali,praca so Stevom bola super.
Ostal s nami dokonca fairu.
Cely tyzden sme si sprijemnovali prijemnymi ranajkami vPanera Bread kaviarnicke, kde sme si dali cerstve bagelky s čajom a žebers kávou, popísali sme maily a po nejakých 2 hodinkách sme sa pobrali späťdo roboty.
V sobotu celý deň pršalo, čiže očakávaná vysoká tržbasa Bradovi nenaplnila a my sme museli mrznúť v klíme s veľmi malýmpočtom zákazníkov. Steve nám kúpil náš prvý Funnel Cake – to je taképalacinkové cesto vypražené v oleji a posypané cukrom (bolo to dobré). Taknám nakoniec ten deň pomaly ubehol a preklenuli sme sa do posledného dňa. Premňa sa začal netradične lebo mňa a Máriu požiadal aby sme odviezli karavány,ktoré ťahali ďaľšie karavány do Farmingtonu, kde sa na ďaľší deň začínal novýfair. Tak som doplnila svoje vodičské skúsenosti a po napojení karavánov naelektrinu a vodu sme sa vrátili späť do Rochesteru, kde som pomohla Žeberovi aStevovi s upratovaním stánku. O 19.00 sme začali skladať stánky a pomalisme sa začali presúvať do Farmingtonu, kde nás v tú noc čakalo ešteskladanie stánkov na pondelňajší fair. Ráno sme sa už zobudili do nového fairu,ale to je už iný príbeh.
