Vždy na večernej jazde na koni som vyšla s Hefaistom až na vrchol viníc a pozerala na tú prírodnú krásu. Nikdy som nebola romantická, skôr by som sa pridala k vášnivým ľudom , ale takáto krása mi vohnala do očí slzy a v takýchto chvíľach keď som bola len ja, môj verný priateľ Hefaistos a zapadajúce slnko som vždy spomínala na nádherné okamihy strávené s mojou rodinou, ktorá mi najviac chýba v tomto slnečnom štáte. Ale stále dookola už viac ako 2 roky som si opakovala, že tak to bolo najlepšie. Aj keď skôr to bolo najlepšie pre mňa ako pre moju rodinu, ktorú som tam zanechala bez akéhokoľvek vysvetlenia a až po prílete sem som im o všetkom povedala, samozrejme ako inak než cez telefón. Ale tak to bolo najlepšie. Všetky rany minulosti sa museli nejako zahojiť a jediný spôsob, ktorým to išlo bolo odísť od všetkého čo mi tú bolesť pripomínalo. To nenarodené dieťa mi nikdy neničilo svedomie, veď ani teraz po tých 2 rokoch som nedokázala pomyslieť na to, že by som mohla byť matkou. Nebola som pripravená vziať zodpovednosť za také malé stvorenie. Ale myšlienka, že otec toho dieťaťa ma opustil a vzal si moju najlepšiu priateľku, tá myšlienka ma zvnútra postupne ohlodávala. Preto som musela utiecť. Ďaleko, tam kde by táto myšlienka zostala len ďalekou ozvenou. A tak sa aj stalo. Aj keď vtedy mi pripadalo, že je to nemožné a ja sa snažím márne, teraz už je to naozaj tak ako som si to vysnívala. Niekedy keď som bola osamote, ako v tejto chvíli, mi myšlienka na toho prašivého psa a na tú suku, ktorá sa opovažovala vôbec niekedy nazývať mojou najlepšou priateľkou, vystúpila do popredia a ja som silou mocou chcela premáhať slzy, ktoré aj tak vždy nad mojou slabou vôľou zvíťazili. Ale aj tak je to vždy lepšie ako sa zmietať v mučivých bolestiach, ktoré sa vám snažia rozožrať vnútro ako kyselina.
Zafúkal ľahký vetrík, ale aj tak mi zhodil klobúk. „No poď Hefaistos, musíme ísť inak si o nás ešte začnú robiť starosti,“ povedala som môjmu vernému priateľovi, a najkrajšiemu žrebcovi aký sa kedy nachádzal na tomto polostrove. Bola som vdačná za to, že bol môj aj keď neviem akým zázrakom som si ho zaslúžila. A tak sa Hefaistos so mnou na chrbáte pomalým cvalom vydal späť k stajniam. Bolo krásne sedieť na ňom a kochať sa talianskou prírodou. Všetko na Taliansku som milovala. Milovala som more aj s jeho slanou príchuťou, milovala som prírodu a dopad slnečných paprskov na mojej koži, milovala som každý kúsok zeminy, jednoducho všetko. V hĺbke duše som bola šťastná, že som sa rozhodla odísť sem.
Ako sme sa blížili k stajniam bola o kôl uviazaná biela kobyla. Hovorilo sa jej Hestia. Už si ani nespomínam prečo. Nebola taká pekná ako môj Hefaistos, ale svojím spôsobom bola krásna. Zosadla som a šeptom som sa prihovorila Hefaistovi „ Počkaj tu kamoš, hneď sa vrátim.“ Uviazala som ho tam , kde stála aj Hestia a išla som kúsok peši.
Nemusela som chodiť ďaleko, hneď som ho videla. Stál a so zavretými očami mal tvár naklonenú smerom k slnku. Nechcela som ho vyrušiť no on asi vycítil, že tam stojím a tak sa na mňa pozrel tými jeho krásne čokoládovými očami. Košeľu mal rozopnutú a na slnku sa vynímala jeho dohneda opálená hruď. Každý záhyb jeho tela bol dokonalý. Jeho dlhé havranie vlasy sa vlnili vo vánku a ja som skoro aj zabudla dýchať. „ Ahoj, vedel som, že nebudeš ďaleko, a tak som tu na teba čakal,“ prihovoril sa mi. „ Oh áno bola som na vŕšku, kochala som sa zapadajúcim slnkom,“ odpovedala som, na moje prekvapene bez námahy. „ Pôjdeme? Či máš ešte niečo v pláne?“ opýtal sa. „ No asi by sme mali ísť,“ odpovedala som aj keď s nechuťou. Chcela som byť s ním. „ O chvíľu úplne zapadne slnko, v tej tme sa im nebude chcieť ísť hľadať nás a keď by aj šli, bude im trvať hodnú chvíľu kým nás nájdu,“ povedal a ja som vedela čo tým chce naznačiť. Chvíľu som na neho pozerala a lomcovala mnou opäť tá spaľujúca vášen, ktorú som pri ňom pociťovala vždy. Chcela som aby sa ma zmocnil, strhal zo mňa všetky kusy oblečenia a len prudko prirážal až pokým by som nekričala rozkošou. Ani som si nevšimla a už bol pri mne tak blízko, že som mohla cítiť jeho horúci dych na mojej pokožke. Nikdy sa nepýtal či smie, pretože vedel tak isto ako ja, že ja mu neodolám. Vždy som sa mu poddala. A páčilo sa mi to. Začal ma bozkávať na krku. Celá som sa chvela od vzrušenia. Veľmi dobre vedel, čo mám rada. Chytil ma za zadok a vyhodil do náruče. Chcela som ho. Chcela som ho hneď a bolo mi jedno, či niekto príde alebo nie. Tá túžba bola silnejšia než ja. Chytila som ho za jeho čierne dlhé vlasy a vášnivo ho bozkávala. Jemne ma položil do trávy. Dychtivo som mu vyzliekol košeľu. Postupne už sme mali vyzlečené všetko. Jeho pery mi pomaly prechádzali po bradavkách, po bruchu až úplne dolu. Už som to nemohla vydržať. Navál orgasmu ma donútil kričať od vášne. Potom som sa hrala s jeho penisom, prechádzala perami, jazykom, vložila do úst. A potom už len prirážal, prirážal a prirážal. Najprv zpredu, potom zozadu. A zasa a zasa. Až pokým sme obaja neležali spotený ale zato nadmieru spokojný. Nemuseli sme nič hovoriť, ticho je niekedy lepšie ako slová. Obaja sme vedeli, že sa tomu nedá odolať. Už týždeň po tom čo som prišla na to prišlo a bolo tomu tak už 2 roky. A ja som bola šťastná. To kvôli nemu sa moje rany zahojili. A či som ho milovala alebo po ňom viac túžila po intímnej stránke? Myslím, že oboje aj keď viac silnejšia bola túžba ako láska.
Milujem Taliansko. Milujem všetko na Taliansku a predovšetkým milujem tú spaľujúcu túžbu, ktorú cítim pri jednom jedinom Talianovi.
