Každý Slovák má vedieť o vzniku Slovenska celú pravdu, a nielen mystifikujúcu a polovičnú pravdu. Tak sa potom rodia len skreslené mýty, ale Slovensko, ak má prežiť musí stať a rásť na celej pravde. Túto pravdu sme dlžní povedať nielen dnešným mladým ľuďom, ale aj generáciám, čo tu prídu po nás. Toto je svedectvo jedného z tých, ktorí tiež boli pri zrode Slovenska, ale o nich sa hlavne mlčí, čo niekomu aj dnes veľmi vyhovuje.
Ako každý rok, aj tento rok sa oslavoval vznik samostatnej Slovenskej republiky. V masmédiách, ktoré vedia formovať postoje a verejnú mienku hneď miliónov občanov ste sa mohli dočítať hlavne toto: „Vzniku samostatného štátu a zániku ČSFR predchádzala Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, na ktorej sa 17. júla 1992 uzniesli poslanci vtedajšej Slovenskej národnej rady. Spoločný štát Čechov a Slovákov sa rozpadol potom, ako na spoločnej schôdzi vlády SR a Národnej rady SR prijali poslanci vyhlásenie k vzniku nezávislej Slovenskej republiky.“
Ako každý rok, i tento rok ostali poslanci bývalého ČSFR, ktorí v Prahe hlasovali za zánik ČSFR, a teda logicky aj za vznik samostatnej Slovenskej republiky ostali ako každý rok bokom, hoci pravda je taká, že veľké historické hlasovanie za naše Slovensko sa odohralo aj v Prahe. Práve toto prelomové rozhodnutie v Prahe naplno otvorilo dvere k vzniku samostatného Slovenska.
Dnes to už nikoho nezaujíma, ale kvôli historickej pravde treba povedať, že pre tých z nás čo sme bojovali za Slovensko už v Prahe nebolo to vtedy vôbec ľahké. Prečo? Lebo vtedy nikto z nás dopredu nevedel, ako to naozaj s našim milovaným Slovenskom po rozdelení ČSFR nakoniec dopadne.
Ako slovenský poslanec vo FZ ČSFR som vtedy dostával listy tipu, že keď zahlasujem za zánik ČSFR, tak Slovensko príde na kolenách o 6 mesiacov pýtať Čechov o pomoc, že Slovensko po rozdelení padne, a bude ešte pod silnejším diktátom Prahy, ako bolo doteraz a podobne.
Prečo som sa takými listami vtedy nedal zastrašiť? Mal som silnú vieru, že občania Slovenska milujú Slovensko, a preto napriek možným ťažkostiam to všetci vydržíme a nedopustíme, aby Slovensko padlo na kolená, lebo Slovensko musí prežiť.
Pamätám si, ako sme si tí, čo sa rozhodli zahlasovať za vznik Slovenska s humorom hovorili, že: „Radšej budeme jesť celý rok kapustovú polievku, ale Slovensko nezradíme, za Slovensko zahlasujeme, a sna menom Slovensko, ktorý snívali už predošlé generácie i naši velikáni – Ľ. Štúr i M.R.Štefánik sa nevzdáme.“ Tak sa aj stalo.
Niektorí poslanci z bývalej SNR to naše hlasovanie môžu zľahčovať i ignorovať aj tým, že vznik Slovenska neoslavujeme spolu, ale vtedy sme my poslanci v Prahe riskovali viac, ako oni v Bratislave. Prečo? Keby to naozaj so Slovenskom vtedy dopadlo zle, tak občania by to vyčítali nám poslancom FZ ČSFR, lebo boli sme to my poslanci ČSFR, ktorí spôsobili zánik, a teda rozdelenie ČSFR na samostatné Česko i samostatné Slovensko. Držala nás vtedy len viera, že Slovensko a občania celého Slovenska majú na to, žiť za svoje, a nepotrebujú počúvať, ako niekto tam v Prahe dopláca na nás Slovákov. To hlasovanie bolo vtedy v Prahe naozaj veľmi tesné, a do posledných napätých chvíľ sme nevedeli, ako to všetko nakoniec dopadne.
Pokrivenú históriu samostatného Slovenska preto treba pravdou narovnať a vždy 1. januára treba túto pravdu aj brániť, lebo niekomu tá pravda naozaj prekáža a vadí, a chcel by ju pri každoročných oslavách stále odignorovať. Pravdou však je len to, čo sa stalo, a nie to, čo sa nestalo. Čo vtedy riskovali a obetovali poslanci z bývalej SNR?
Juhoslávia sa vtedy rozdelila bojom a krvou, my kultúrne ústavným zákonom
V Európe sa na Balkáne delila Juhoslávia. Zrod nových štátov sprevádzala tragédia, vojny a smrť. My občania v ČSFR sme si vtedy zachovali chladnú hlavu. Aj vďaka nám poslancom v Prahe k žiadnemu tragickému deleniu nedošlo. Hovorí to o vyspelosti oboch národov. Som len jedeným z priamych svedkov udalostí, ale aj túto pravdu treba poznať, a netreba ju stále ignorovať.
Pre tých čo už na to zabudli, alebo ešte neboli na svete treba povedať, že v tých časoch to vtedy vrelo na Slovensku i v Česku, stačí si prelistovať noviny z tej doby. Preto mnohí sa aj v zahraničí začali obávať, či aj tu nemôže nakoniec nastať druhá krvavá Juhoslávia. Našťastie sme to zvládli. Po našom hlasovaní vo FZ ČSFR o rozdelení ČSFR sa dá povedať, že celý civilizovaný, kultúrny a vyspelý svet si vtedy vydýchol spolu s nami. My sme ten veľký svet nesklamali. Preto tento veľký svet obdivuje toto humánne a civilizované rozdelenie ČSFR i dnes. No aj tu platí to známe, že: „Doma však nie je nikto prorokom.“
Tak kultúrne a civilizovane, ako sa rozdelila ČSFR sa vo svete nerozdelil ešte nikto. V tom sme i dnes naozaj svetoví, a mnohí vo svete sa môžu od nás len učiť. Naše malé Slovensko sa tak stalo pre celý veľký svet odrazu veľkým príkladom a vzorom. Preto aj na tom sa dá aj dnes budovať hrdosť nášho Slovenska, veď vtedy Slovensko historicky obstálo pred celým veľkým svetom, a vtedy aj ten veľký svet písal o našom malom Slovensku, i o tom našom historickom a prelomovom hlasovaní v Prahe s veľkým rešpektom a obdivom.
Preto už v prvý deň existencie Slovenska, aj vďaka nášmu hlasovaniu v Prahe diplomaticky Slovensko uznalo 93 štátov sveta, medzi nimi aj USA, Ruská federácia, Čína, Veľká Británia, Nemecko a Francúzsko. V ďalších hodinách a v prvých januárových dňoch roku 1993 sa Slovensko stalo členom významných svetových organizácií a inštitúcií: napríklad Svetovej banky, Organizácie Spojených národov (OSN), UNESCO.
Preto je aj dnes hanbou, keď sa pri oslavách vzniku nehovorí aj táto pravda. Smutné je aj to, že aj dnes u nás doma na našom Slovensku sa nájdu stále aj takí, ktorí aj dnes nemilujú Slovensko a zatracujú nás, i naše historické a prelomové hlasovanie. Pritom na druhej strane keď naše Slovensko víťazí vo futbale, v hokeji, či jazde Sagana, tak vtedy aj oni kričia Slovenskoooó...
Tieto pokrivené a mystifikované dejiny nového Slovenska je preto treba už konečne narovnať. Mýtus nie je pravda. Keď chce Slovensko rásť a dozrievať ďalej musí byť postavené cele na pravde, a nie na polopravde, či klamstve. Slovensko musí byť postavené na pravde, teda na skale a nie na klamstve a teda piesku. Základy postavené zo skál sú predsa celkom iné, ako základy postavené z piesku. Preto Slovensko, a jeho občania si zaslúžia, aby základy Slovenska boli postavené na pravde, a nie na piesku.
P.S. Najväčšia každého a aj národa povinnosť je byť k samému sebe úprimným, a to aj my byť musíme, musíme mať, keď chceme ďalej prísť a žiť, tú silu všetko si vyznať a potom zase silu to robiť a na napravení pracovať, inakšie budeme tam viaznuť, kde sme dosiaľ viazli. Ľ. Štúr
Viac na www.bindas.eu v knihe "Lekcie z demokracie", ktorá je naozaj zadarmo, a nie ako "vlaky zadarmo", ktoré nás stoja milióny eur.
