Ústavný zákon, ktorý odštartoval v Prahe civilizovaný, kultúrny a zamatový vznik dvoch štátov. Ústavný zákon, ktorý umožnil, aby 1.1.1993 mohlo vzniknúť samostatné Slovensko. Ústavný zákon, ktorý aj dnes obdivuje celý demokratický svet, je na Slovensku stále nezaslúžene tabu.
Vtedy som patril k najmladším poslancom z celého FZ ČSFR, a odrazu som sa ocitol pred veľkou, prelomovou a historickou voľbou. Politická a historická zodpovednosť bola vtedy za toto hlasovanie naozaj veľká a neopakovateľná. Prečo? Bol som vtedy pred hlasovaním pod veľkým psychickým tlakom. Na jednej strane som cítil slobodu rozhodnúť sa podľa svojho vedomia a svedomia, a na druhej strane som cítil strašne veľkú zodpovednosť. Uvedomte si priatelia, že vtedy naozaj nebolo nič isté. Do svojej poslaneckej schránky som stále dostával rôzne petície a výhražné listy, ktoré boli o tom, ako po tomto našom rozdelení ČSFR, a vzniku samostatného Slovenska padne celá naša Slovenská ekonomika, nastane celoštátna kríza a prídeme Česko prosiť na kolenách, aby sme sa opäť spojili! Pamätám si, ako 25. novembra, teda v deň hlasovania o ústavnom zákone o zániku ČSFR cestou do parlamentu niektorí ľudia po nás slovenských poslancov z FZ ČSFR kričali i pľuvali. Bolo však treba vtedy preseknúť to celonárodné napätie, ten začarovaný kruh, ktorý vystihuje aj otázka "Kto na koho dopláca?".
V tejto ťažkej a vypätej dobe mi vtedy pomohla len veľká viera. Viera v silu Slovenského národa, viera v silu, morálku a múdrosť obyčajných občanov, ktorí svojou každodennou poctivou prácou zabojujú o naše milované Slovensko, a nedovolia nášmu milovanému Slovensku padnúť na kolená. Uvedomoval som si, že práve títo obyčajní občania boli hrdinovia, lebo boli to práve oni, čo budú musieť znášať všetky následky tohto nášho osudového a historického hlasovania v Prahe po vzniku samostatného Slovenska.
Verte mi, že atmosféra bola pred hlasovaním vtedy naozaj poriadne hektická. Boli tu zahraniční novinári, boli tu svetové televízne štáby, lebo chceli vidieť „smrť štátu“ v priamom prenose. Chceli vidieť, ako sa my poslanci FZ ČSFR nakoniec v tom historickom hlasovaní rozhodneme. Bolo to vtedy veľmi napínavé. Prečo? Chýbali vtedy hlasy, a preto sa očakávalo, že toto historické hlasovanie bude naozaj veľmi tesné, a keď prejde, tak prejde tesne, možno len o jeden hlas, a preto nikto z nás si vtedy nemohol dovoliť zaváhať.Tohto historického hlasovania sa nedožil ani náš kolega z parlamentu A. Dubček, zomrel na následky dopravnej nehody 7.11.1992, ale ako som ho z vlastnej skúsenosti poznal ja, tak podľa mňa by ani kolega Dubček Slovensko určite nesklamal. Rovnako vtedy za vznik Slovenska zahlasoval aj kolega Michal Kováč náš budúci prezident.
Boli sme vtedy na očiach celému demokratickému svetu, a svet chcel vidieť, či po našom hlasovaní vo FZ ČSFR vznikne ústavný, civilizovaný a kultúrny rozchod, alebo neústavný a necivilizovaný chaos! Krvavý a vojnový rozpad Juhoslávie bol vtedy celosvetovým strašiakom.
Na sklenených dverách snemovni som videl „nalepených“ novinárov s fotoaparátmi a kamery televíznych štábov, všetci vtedy čakali na naše historické hlasovanie „ZA“ alebo „PROTI“. Ústavný zákon nakoniec tesne prešiel. Po hlasovaní sa odrazu otvorili veľké sklenené dvere z oboch strán, a do snemovne vtrhli novinári a televízne štáby. Z hlasovacieho prístroja som si vtedy vytiahol na pamiatku ceduľku so svojim menom Tibor Bindas, a zo snemovne a parlamentu som odišiel. Na základe tohto ústavného a bezkonfliktného rozdelenia Slovensko ako samostatný štát začal postupne uznávať aj celý demokratický svet, a preto ani dnes sa nemáme začo hanbiť.
Dnes 25. novembra 2018 všetci vieme, že sa hororové scenáre nenaplnili a Slovensko nepadlo na kolená, vtedy to však nikto z nás nevedel. Keby však, k tomu hororu naozaj došlo, a Slovensko by sa ocitlo na kolenách, tak kto by bol zato zodpovedný? My poslanci z FZ ČSFR, ktorí zahlasovali za zánik ČSFR, a teda vznik Slovenska od 1.1.1993, alebo v Bratislave v SNR sediaci Mečiar, Dzurinda, či Fico? Určite my. Už ich počujem, ako by sme niesli zodpovednosť hlavne my. No dnes, keď je jasné, že to vyšlo, tak paradoxne za vznik Slovenska si zásluhy pripisujú každoročne veľkou oslavou len oni. Aj takto sa môžu aj dnes kriviť dejiny samostatného Slovenska.
Pritom Mečiar, Dzurinda i Fico sa vtedy v Bratislave mohli len bezmocne pozerať, ako v parlamente v Prahe obstojíme my, slovenskí poslanci. Všetci doterajší premiéri, teda ani Mečiar, ani Dzurinda, ani Fico, a ani Pellegrini (neviem, čo vtedy robil, a kde bol on), zodpovednosť za toto naše historické hlasovanie nikdy neponesú, a preto nech si neberú zásluhy, ktoré im nepatria.
To, že sa táto „rovná“ pravda „kriví“, a stále tají možno jednoznačne vidieť aj pri každoročnom výročí osláv vzniku Slovenska, kde vidíme pri oslavách výročia vzniku samostatného Slovenska často len tých, čo čakali na naše rozhodnutie z Prahy. Históriou sa však musí stať pravda, teda to, čo sa stalo, a nie to, čo sa nikdy nestalo.
Záverom pozdravujem práve dnes 25. novembra všetkých svojich spolubojovníkov z Prahy. Viem, mnoho z nich už zomrelo, a zásluh o vzniku Slovenska sa nedočkalo. Naposledy čo viem, tak nám zomrel kolega a spolubojovník Ivan Mjartan. Doma však nie je nikto prorokom.
Nikto nám však nezoberie to, že aj dnes má celý svet pred našim civilizovaným a nekrvavým rozchodom, ktorý sa riadil nami pripraveným, a nami schváleným ústavným zákonom rešpekt a obdiv. Katalánci by vám o rozdelení a odchode tiež povedali svoje.
Nikomu inému sa to vo svete doteraz takto nepodarilo.Buďme preto na to hrdí, lebo v tom civilizovanom rozdelení sme naozaj svetoví, a sme aj dnes skvelým príkladom pre celý svet. Škoda, že sa len zabúda, že ten ústavný zákon, ktorý to kultúrne rozdelenie pripravil, nevytvoril ani Mečiar, ani Dzurinda, ani Fico. Ten zákon pripravili, a za ten zákon zahlasovali 25. novembra poslanci FZ ČSFR v Prahe, a nie Mečiar, Dzurinda, a Fico v Bratislave. Pellegrini vtedy nebol ani v politike.
Dnes môžeme skandovať na futbale, hokeji, majstrovstvách sveta, či olympiáde “Slovensko do toho“ aj preto, že 25. novembra Slováci v Prahe Slovákov nezradili, lebo v silu Slovenska a v nich verili.
P.S. Viem, že 100 historikov vytvorí ďalších 100 Napoleonov, ale Napoleon bol predsa len jeden. Preto práve dnes 25. novembra sa snažím narovnať to, čo sa tu niekto snaží už 25 rokov kriviť.
