Spomeňme si na to, ako mohla triumfovať v dvadsiatych až štyridsiatych rokoch ideológia fašizmu. Základným predpokladom jej úspešnej expanzie bolo to, že Hitler mohol svoju abnormalitu verejne sublimovať. Permanentné sprítomňovanie všetkých jej atribútov v praxi a propagande priviedli napokon svet do katastrofy, akú dosiaľ nepoznal.
Keď niekto zvažuje alternatívu pre Kotlebových súkmeňovcov v zmysle ich pretrvávania, hoci len s verejným pokarhaním, nekladie si otázku o dimenzii demokracie. Keď niekto útočí na ňu, lebo neuznáva jej hodnotový systém, nemôže byť partnerom v zápolení iných strán, ktoré o prevahu svojich atribútov zápasia v demokratickom ústavnom poriadku. Potiaľ by to malo byť jasné každému, kto uvažuje o demokracii na váhach etiky a stáročiami odskúšaných noriem bez ohľadu na ich teistické alebo ateistické podoby. V takom prípade príde na rad otázka, prečo súd, aj keď povedzme zakáže existenciu profašisticky orientovanej strany, nezoberie jej súčasne aj v parlamente uplatňované mandáty. Odpoveď je jednoduchá. Lebo zákony sú deravé. To v čase prvej republiky zakázaná strana by bola prišla aj o poslanecké posty. Takýto totálny postih by sa údajne mohol aplikovať aj v súčasnom Nemecku.
No nevykľulo sa ešte šidlo z vreca, kým nepovieme niečo o príčine jestvujúcej fašistickej enklávy na našej politickej scéne. Na jej existencii sa podpísali všetky jestvujúce politické strany, aj mimoparlamentné. Opýtajme sa: ktorá z nich kontinuálne navštevuje ľudí v obciach, mestách, kde zelení mužíci verbujú priaznivcov? Teraz je už to o hubu, lebo na krivke preferencií predstihujú extrémisti stabilné strany. Nekompromisne im uberajú na politickej váhe a vážnosti, keď nejdú s nimi do priameho súboja! Zisky ĽSNŠ nepochádzajú iba od ľudí sklamaných z praxe súčasných straníckych garnitúr, ako sa to zvykne alibisticky prezentovať. Za celok jeden príklad. V Košickom kraji v posledných župných voľbách kandidoval za Kotlebovu stranu dnes už v dôchodkovom veku bývalý riaditeľ dvoch (spojených štátnych) divadiel, jedného samostatného divadla, neskôr bývalý riaditeľ regionálneho televízneho štúdia a ako nominant HZDS člen Rady televízie a rozhlasu, no až sem sa možno vyštverať len cez parlament! To, že úspešný adept ašpirujúci na všetko, čo je dosť vysoko, mal minulosť straníckeho šéfa v divadle, je už dnes zanedbateľný detail. Prípad profesionálneho karieristu potvrdzuje, v akých societach lovia svoje tromfy extrémisti. Ide aj o intelektuálne, ba niekedy aj odborne schopných ľudí, ktorí keby mali dušu, predajú ju diablovi, keď im za to otvorí dvere do dobre platenej funkcie, pravdaže štátnej. Také je to jednoduché.
Pôvodu a zdrojom fašizmu sa venoval Umberto Eco. Jeho synkretické texty vznikali v stendhalovsky chápanom procese kauzality dejov. O fašizme hovoril, že nebol filozoficky zakorenený, ale bol pevne ukotvený na niekoľkých archetypoch. Takýto komplex pôvodných zdrojov potom súvisí s výkladom, že „výrazom fašizmus možno označiť všetko“. To, čo , možno zaradiť do súpisu charakteristík a znakov fašizmu, sa podľa Eca volá urfašizmus čiže večný fašizmus. Za jeho archetypálne znaky možno považovať: „kult tradície, odmietanie modernizmu, iracionalizmus, privilégium pôvodu, militaristické elitárstvo, spoločenská frustrácia, iracionalizmus, opovrhovanie slabými, hrdinstvo ako norma, monolitická entita, chudobná lexika ako nástroj na obmedzenie kritického myslenia“. Pridal by som aj nacionálne sebectvo.
Eco nedeterminuje fenomén fašizmu historicky, časovo ani územne, vidí ho skôr ako jav v kauzalite, ktorý v ur podobe „ sa ešte môže vrátiť v tých najnevinnejších podobách a našou úlohou je odhaliť ho a ukázať prstom na každú z jeho nových podôb“, (in: Päť úvah morálke, Kalligram 2004). Na záver nič lepšie, ako je toto odporúčanie, (aj pre naše ctené partaje v boji o svoje prežitie), nevymyslíme.
Tibor Ferko
