Najprv bilancujem. Otvoreného listu primátorovi R. Rašimu sa ujala redakcia košického Korzára a publikovala časti listu s komentármi povolaných vo víkendovom vydaní MY Večer (č. 6, 9. 2. – 15. 2. 2018). Stanoviská neboli odmietavé, ale u odchádzajúceho primátora skončil list a. a. Vypytoval som sa na mienku ľudí vo vážnom postavení. Vo fachu rešpektovaný riaditeľ Východoslovenského múzea si myslí, že sochy či busty treba stavať tým dejateľom, ktorí mesto navštívili. No dobre. Masaryk v Košiciach bol, bustu má. Štefánik nebol, tiež má. V Prešove Masaryk nebol, sochu mal. V Užhorode nebol, podnes ho má. Košický potulkár, ktorý má pamiatky a pozoruhodnosti mesta v malíčku, namietol, že miesto, kde busty stoja, je historické. Argument je správny, ale jeho výklad je historický atavizmus. V čase prvej republiky boli ako teraz na dotyk ulice Masarykova a Štefánikova, ibaže dočasne. Napriek maďarským obštrukciám v zastupiteľstve mesta sa podarilo presadiť, aby sa Hlavná ulica premenovala na Štefánikovu. Masarykova okružná zostala s perspektívou, že oproti nej bude stáť „osobné nádražie, plány sú hotové“ (Slovenský východ 23. 2. 1938). Báječnú perspektívu na parádny vstup zo stanice do mesta pozdĺž alejou lemovanej ulice prekazil Mníchov. Pripomeňme, že v danom čase predstavovalo dotykové miesto dvoch ulíc oddychovú zónu a nie rušný dopravný uzol, ako to je dnes.
Riaditeľka archívu mesta odporučila osloviť komisiu, ktorá spravuje pamätné miesta. Komisia sa vyjadrila: „Umelecké diela (TGM + MRŠ busta/pamätník) umiestnené na parcele 8366/15 boli schválené na základe pôvodného konceptu a realizované na konkrétnom danom mieste (slávnostné odhalenie 27.10.2004). Autorom je významný český sochár Josef Vajce. Iniciátorom bol Český spolok, s angažovaním vtedajšieho primátora Zdenka Trebuľu a financovaním zo strany Československého ústavu zahraničného v Prahe. Samotný autor rozšíril pôvodný zámer o bustu MRŠ, kde svoju úlohu zohrala práve symbolika kríženia ulíc Masarykova/Štefánikova a zelená plocha, ktorá sa stala základom zámeru osadiť diela práve tam. Bol to cielený autorský výber, ako to dosvedčuje aj publikácia „Česi v Košiciach. Pamětní desky a sochy.“ Z uvedených dôvodov nepovažujeme za vhodné premiestňovať umelecké diela z ich pôvodného autorského konceptu a správať sa k nim ako k šachovým figúrkam na šachovnici v kontexte výročí, zabúdajúc na autorský zákon, autorský zámer, zásady MPR, pravidlá, pamiatkový zákon a podobne. Navyše, k výročiu 1918-2018 je rozbehnutá oficiálna iniciatíva návratu a obnovy (zaniknutej resp. stratenej) busty TGM do dvora Masarykovej kolónie bankových úradníkov (ulice Jarná, Letná, Jesenná), kde je oficiálne angažované Veľvyslanectvo ČR, Český spolok, občianska iniciatíva obyvateľov, s podporou KPÚ Košice a iných zaangažovaných subjektov. Ďakujem.“ Úrad vysvetlil, pochybnosti zostali, lebo už takmer dokončená verzia sochy Štefánika nemala stáť na pôvodnom mieste, ale v parku na južnej strane za Michalskou kaplnkou. Všetky relevantné úrady to schválili, teraz sa tomu hovorí hýbať šachovými figúrkami.
V časoch prvej republiky dominovala Štefánikova socha pred parkom na priamy dohľad námestia, ktoré sa volalo Legionárske. Správne. To Masaryk a Štefánik kormidlovali čsl. legionárske jednotky z Ďalekého východu, Francúzska a Talianska do vlasti. To 23. francúzsky legionársky a 30. peší pluk oslobodzovali 5.7. 1919 Košice potom, keď ho 6. 6. 1919 obsadil segedínsky pluk maďarskej boľševickej armády.
Na propagáciu svojej opätovnej kandidatúry by si zastupujúci primátor Martin Petruško nemohol nič lepšie vymyslieť (popri sľuboch štadióna s kapacitou limitovanou na periférnej úrovni, obnovy južnej električkovej trasy a iných nesporne potrebných projektov) ako to, že sa pozrie dejinám do otvorených očí a pri storočnici ČSR sa sám ujme rehabilitácie na perifériu odsunutých búst dvoch významných dejateľov. Lebo aj Masaryk a Štefánik boli osloboditelia. Lebo neskorší osloboditelia majú svoj majestát na dobre viditeľnom mieste. Lebo nebyť prvej Československej republiky by Košice dosiaľ figurovali ako Kassa v maďarskej dŕžave.
A pochabá myšlienka košického rodáka? Prehovorila v naratíve Mac Murphyho (Let nad hniezdom kukučky) potom, ako sa mu nepodarilo z betónovej obruče vytrhnúť vodárenské zariadenie: „Aspoň som to skúsil“.
Tibor Ferko
