Na rôznych TV kanáloch a v printoch si editori podľa vlastného výberu všímajú ľudí opúšťajúcich nás. Mimoriadne známych spomenú všetky médiá nielen pri príležitosti ich smrti, ale aj počas ich života. Stačí, keď niekto zo Slovákov nenastúpi na zápas alebo dá gól v NHL a KHL, už ho TA3 registruje v textovej správe. Takmer denne možno sledovať futbalistov sveta, ktorým sa podaril alebo nepodaril prestup a už ich husto zapisujú na slovenských televíznych portáloch, v tlači t je tiež aspoň zmienka. 99 percent ľudí u nás ich nepozná ani nezaujíma. Ich chyba. Protokol na prednostné parte v médiách neexistuje, ale určitá primeranosť by mohla fungovať.
Aktuálne: počas dvoch predchádzajúcich týždňoch zomreli dvaja ľudia, ktorí vo svojej profesii veľa znamenali. PhDr. Ladislav Lajcha, CSc, významný predstaviteľ slovenskej teatrológie a basgitarista Fedor Frešo. O prvom referoval iba denník SME v Magazíne víkend na pravidelnej stránke Nekrológov ( 23. júna), o druhom tiež denník SME s fotografiou na prvej strane (27. júna) plus na celej strane oboznámil čitateľov, čo znamenal sideman F. Frešo pre hudobný život. V poriadku. Ibaže aj L. Lajcha znamenal v teatrológii v reči hudobníkov frontmana a jeho úmrtie nefigurovalo po celý týždeň v textových správach TA3 a akosi som to nezaznamenal v televíznych spravodajstvách ani v tlači. Pritom slovenské divadelné dejiny by boli bez Lajchových opusov deravé. (Za celok dve: Dokumenty SND 1939 - 2000 Silueta generácie : osobnosti činohry SND). Písal perom profesionála, duchom vlastenca a Európana, mysľou bystrého pozorovateľa. Venoval sa scénografii vrátane kostýmového výtvarníctva (Ladislav Vychodil, Karol L. Zachar, Helena Bezáková), azda nikto z významných divadelných výtvarníkov sa nezaobišiel bez jeho primeranej pozornosti. Ako býva zvykom, doma nezvykne byť nikto prorokom.
V roku 2010 bola v Bratislave medzinárodná konferencia o poslaní Slovenského národného divadla. Pozastavil som sa v mojom referáte pritom, čo sa dnes znova ukazuje ako nevšímavosť: „ Prof. František Černý vo svojich pamätiach v úctyhodnom rozsahu 464 strán Za divadlem starým a novým upozorňuje na Ladislavom Lajchom spracovanú dvojdielnu edíciu dokumentov k dejinám Slovenského divadla. Pripomína, (čo pri rôznych oceneniach našim cteným ministrom kultúry - bývalým i dnešnému – uniklo a mne unikla informácia o tom, prečo chýba Ladislav Lajcha medzi účastníkmi tejto konferencie), že takýto súbor dokumentov predstavuje nielen vrchol Lajchovej bádateľskej činnosti, ale že je to „impozantní dílo, jaké možná nemá žádná jiná evropská státní scéna“ (s. 150). Ladislav Lajcha zomrel 16. júna ako 86 ročný a nielen médiám sa vymkol z vejára registrovaných udalostí. V niektorých profesiách, keď je niekto úspešný, je skôr prekážkou ako hodný povšimnutia.
Toť práve v týždni jeho úmrtia (21. júna) sa otvárala vo skvele reštaurovaných priestoroch Východoslovenského múzea v Košiciach veľkolepá výstava divadelných kostýmov zo zbierky Divadelného ústavu. Aktuálne mohlo figurovať v otváracom prejave riaditeľky DÚ Mgr. Art. Vladislava Fekete, ArtD meno v danom týždni zosnulého priekopníka v skúmaní divadelného výtvarníctva vrátane kostýmov ako jednej z vizuálnych zložiek divadelného výrazu. Aj minúta ticha by bola pristala, ale ani slovko o ňom – v katalógu výstavy ani v prejave pani riaditeľky. Pritom najobsiahlejšie opusy Ladislava Lajchu boli editorsky pripravované a vydané v Divadelnom ústave. Fatálna nevšímavosť aj po jeho smrti. Počas života sa mu neušla cena z portfólia inak rozvážneho a odborne kompetentného ministra kultúry Mareka Maďariča ,(Michal Kaščák v nePohode s ním mieni o ňom inak), hoci by bol býval hoden aj Pribinovho kríža. Ani bez metálov však neubudlo z Lajchovho bádateľského vkladu do výkladu dejín umenia, bude spoľahlivo doručovaným poznaním ďalším generáciám. Ars longe, vita brevis.
Tibor Ferko
