„Davájte rýchlo“, poháňa nás do Latvije požičanej z konzulátu. V mikrobuse je prekúrené a vodič, ktorý napriek tomu neskladá kožušinovú ušianku a bundu kapucňou, sa rozbehne do snehovej víchrice ledva presvetlenej zamrznutými reflektormi. Zrejme kedysi jazdil rally, alebo plochú dráhu na ľade. Latvija vôbec nedrží stopu a štýlom Ingemara Stenmarka kľučkuje pomedzi pribúdajúce „gruzoviky“ na obchvate. No, už viem, podľa čoho neskôr nakrútili klip „Nas nedogóňjat“...
Moskovské „gruzovíky“ tej noci boli asi jediné autá na ceste. Bolo ich dosť a jazdili rýchlo, obidvomi smermi. Každý mal vpredu snehový pluh, poväčšine zodvihnutý. Ale cesta, okrem ľadu, bola zjazdná, a tak sme za „paltará časa“ zastali pred starým šeremetevským terminálom.
„U nas desať minút do odletu“, súri Táňa a rozráža lietačky do haly. A potom bezradne zastane. Hala je plná a tichá. Takmer sa prejsť nedá, všetci spia. Na laviciach, na kufroch, na zemi a jedna mladá útla študentka dokonca na batožinovej váhe. Váha aj s jej „šubou“ ukazuje nejakých štyridsať kilo. Táňa nás rukou zastavuje, akoby mala pocit, že ich všetkých zobudíme, a odchádza kamsi zistiť situáciu. Za päť minút sa s blaženým úsmevom vracia: „Neljótnaja pagóga“.
Čo je na tom veselé, neviem. Upraceme sa teda do „inturísta“, akejsi oddelenej časti haly určenej výhradne „dľa inostráncev“ a vybavenej koženými sedačkami. A pravdepodobne aj zvýšeným dozorom. Pri vchode za stolíkom obloženom telefónmi drieme „dežúrnaja“, ktorej odovzdáme pasy a letenky. Na „damašnij rejs“ sa dá cudzincovi dostaň totiž jedine tadeto.
Čakáreň „inturíst“ dôverne poznáme. Je tu zima, a tak sa každý usadíme na kreslo, ktoré je nad výduchom teplovzdušného kúrenia v mramorovej podlahe. Je niečo po jednej noci, keď idem preskúmať „buffé“, ktoré údajne „rabótajet kruglosutóčno“, čiže aj v noci. „Bábuška“ spí a v bufete okrem typického mydlového smradu a čaju nemajú nič. Ani vodku, a tak s Milošom dorážame Becherovku a snažíme sa zdriemnuť. „Dežúrnaja“ nás má aj tak na starosti a iste nás zobudí včas.
Po dvoch planých poplachoch o štvrtej a o siedmej ráno nakoniec štartujeme okolo jedenástej dopoludnia. Ranvej je vyčistená, rovnako ako bezmračná obloha, takže v Talline budeme za hodinku. Vnútroštátna stotridsať štvorka je plná na prasknutie. Jednak kvôli zmätku so snehovou fujavicou a jednak preto, že v „sajuze“ bolo zvykom používať letecké spoje takmer ako autobus. No a ako v autobuse, aj v lietadle je zo desať „stajaščich pasažírov“. Držia sa čoho môžu a ledva pomedzi nich prejde obstarožná „bortoprovódnica“, ktorá roznáša dennú tlač a ako jediné občerstvenie „gazírovannuju vadu“. Let do Tallinu je pokojný, až na jednu hus, ktorá vystrkujúc hlavu z látkou zašitého prúteného košíka ustavične gága.
Týždeň v Talline ubehne ako voda. Rokovania, protokoly, občas aj odborná práca a hlavne príjemné mesto. Najpríjemnejším je známy kabaret v hoteli Tallin, kde sme sa v posledný večer zakecali s nejakou partiou z Jerevanu. Niečo „papíli“ a bolo ráno. Pred hotelom nás mala o pol šiestej vyzdvihnúť služobná Latvija. Fajn, bar končil o piatej, kolegovia to zabalili o hodinu skôr. Lenže bar bol v hoteli Tallin a bývali sme v hoteli Olympia na druhom konci centra. To som si uvedomil, až keď ma prebral studený vzduch na ulici. No ďalšie dobrodružstvo si už dovoliť nemôžem, to pristátie v Moskve bolo dobrodružné dosť.
Desaťminútový poklus mrazivým ránom ma úplne prebral. Miloš práve teperil svoj kufor do Latvije ani si ma nevšimol. Až v hotelovej hale na mňa vypleštila Táňa oči, lebo sa ma práve snažila telefónom zobudiť na izbe a ja pribieham zvonka celý udychčaný. „Táňa, minútočku“, a bežím na izbu pre batožinu. Našťastie som si ju ešte pred odchodom do kabaretu preventívne nachystal.
Na tallinskom letisku, ktoré snáď ako jediné v celom ervéhápé malo nástupné tunely, trocha klasických zmätkov. Presúvanie z východu na východ. Keďže sme meškali a hromadný presun prebehol okrem nás, do nového „gejtu“ sme dobiehali medzi poslednými. Chvatná kontrola letenky a sme na „bórte“.
Let veľmi príjemný a slovenská delegácia unavená. Na starom letisku Šeremetevo je bojová porada. Táňa letí s nami, a tak ju nahovárame na malý trik. Prípoj na Prahu máme až okolo jednej, plus hodina na presun a hodina na „čekin“, a teraz je osem hodín ráno. Sme unavení ako psi a na Šeremetevu 2 sú iba také sedačky s priehradkami, na ktorých sa nedá spať poležiačky. A nám tak veľmi treba, aspoň tie dve hodiny. Vysielame teda Táňu do „inturísta“ a nenápadne ideme za ňou. „Dežúrnaja“ strohým tónom: „Váši paspórty, kudá vyletájete?“ Táňa: „My nevyletájem, my prizemlílis“. Toto tu ešte nebolo, ale po dvoch telefonátoch nás púšťa dnu. Bufet ani čaj nás nezaujíma, len sa natiahnuť.
Starý žltý autobus hrkoce okolo letiska a ja sa už teším na obligátne „vepřo-knedlo“ v iljušine ČSA. Iljušin bude plný a pred prepážkou aeroliniek sa vinie dlhý rad. Tá hodina na „čekin“ bola dobre vyrátaná, myslím si, keď sa staviam na koniec radu. Registrácia, aj bez vtedy neznámej bezpečnostnej kontroly, ide veľmi pomaly. Ako obvykle v Moskve. Kolegovia sú už vnútri a ja s úľavou podávam moju letenku. Dievčina ju však začína akosi podrobne študovať a káže mi postaviť sa bokom. Začínam byť nervózny, lebo na svetelnom paneli začali blikať svetielka pri nápise „pasádka“. Kolegovia sú už v autobuse, iba Táňa sa obzerá a kýva, že už akože ide. Odkývem jej, nech sa vráti.
„Tavárišč, u vas net biľéta“, oznamuje mäkkou moskovštinou dievčina. „Kak net, i éto, što deržíte v rukach, éto što?“ nedám sa mojou ruštinou s pribaltickým prízvukom. Kým príde Táňa, ktorá je za nás „politicky“ zodpovedná, už sú všetci odbavení, len ja nie. Nepomôže ani zoznam potvrdených rezervácií, dievčina nie a nie ma zaregistrovať. Svetielka na paneli veselo blikajú ďalej a pasažieri v lietadle určite hromžia.
Po kolektívnej konzultácii Táňa konečne zisťuje, čo je vo veci. V rýchlosti v Talline mi omylom vytrhli iný kupón z letenky. Namiesto na úsek Tallin – Moskva mi vytrhli nasledovný. Mohol som teda ešte raz kľudne letieť z Tallinu, ale do pražského lietadla ma nie a nie vpustiť. Nepomohol ani privolaný delegát ČSA. Predpis je predpis. Lietadlo som už zdržiaval pol hodiny. Ešte, že boli v tých časoch takí slušní. Naveľa naveľa, po tom čo z Tallinu poslali telexom (Maily ani skenery vtedy neboli. Pozn. aut.) úradný a potvrdený opis chybne vytrhnutého kupónu, sme konečne odštartovali. Sláva, už som takmer na domácej pôde. Dobrodružstiev bolo dosť.
Let príjemný, vepřo-knedlo správne zohriate, Budvar studený a Johny Walker za zvyšné rublíky tiež. Prestup v Prahe plynulý, hašlerky na palube fajn, pristátie v Bratislave mäkké. Dúfam že už bude všetko v poriadku. Nebolo. Batožina skončila v Košiciach...
Súvisiaci článok: Let do nebezpečenstva. Do sajuzu... (časť prvá)
