Všetko sa to začalo veľmi rutinne. Do „pribaltiky“ sme chodievali dosť často. Za „socíku“ sa na najvychytenejších výskumných témach muselo povinne spolupracovať aj s pracoviskami v „sajuze“. Bez toho to nešlo, nie že by sme to sami nezvládali, ale bola to akási kontrola „veľkým bratom“. Chodievali sme do Tallinu, obvykle s dvomi prestupmi v Prahe a v Moskve.
S ručne vypísanou letenkou, vtedy to boli akési malé knižocky s priepisom vypísanými jednotlivými úsekmi a linkami, a so služobným pasom, ktorý mal na prvej vízovej stránke zname razítko „AV služebnaja“ vo vrecku, som sa vtedy ešte bez akýchkoľvek bezpečnostných kontrol napchal do úzkeho sedadla v stotridsať štvorke. Sedel som vedľa kolegu Miloša, ktorý ešte pred štartom vytiahol trojdecku becherovky. Hlt padol fajn, jednak trochu zohrial, pretože v decembrovom vetre sme pochodovali k lietadlu asi kilometer, a jednak som vedel, že s tou malou „vranou“ piloti smerom na Karpaty predvádzali takmer strmhlavý let. Smerom nahor, pochopiteľne.
Prestup v Prahe prebehol bez problémov, iba bola škoda, že sme v šesťdesiat dvojke mali miesta až úplne vzadu. Tam to strašne hučalo, ešte viac, ako v „túčku“. Let do Moskvy zvyčajne trval niečo vyše dve hodiny, a tak sa podával obed. Podľa vône to určite bude klasická „gumená ptica“. Do dnes nechápem, ako to dokázali vyrobiť, pretože kosti boli rovnakej kaučukovitej konzistencie ako mäso. Nevadí, aspoň že dávajú pivo. Dokonca plzeň! Asi v predu sedí nejaký „načálnik“, pomyslel som si. Miloš, rozbehnutý becherovkou, natŕča „dežúrnoj“ dopitý papierový decák s modrým logom Aeroflotu. „Adná butílka dľa dvuch“, záporne krúti hlavou letuška, a tak k slovu opäť príde becherovka.
A propos letušky. Aeroflot určite robieval v tých časoch rovnako prísne výbery na letušky ako ČSA. Tu tiež boli všetky rovnako blonďavé a asi dve metre vysoké ako tie české, ale na rozdiel od nich váili každá aspoň sto kilo. Asi to boli bývalé atlétky, pred dôchodkom. Športovci museli byť vtedy tiež politicky nezávadní.
Presne podľa Murphyho zákonov počas servírovania kávy z upatlanej konvice začalo hádzať. A poriadne. Lietadlo poskakovalo ako žigulák na moskovskom obchvate a motory striedavo zavýjali ako pri štarte, aby v nasledovnom okamihu stíchli, akoby sme leteli vetroňom. Becherovka síce robila svoje, takže sme sa tvárili akoby nič, ale pri pohľade z okienka na vertikálny rozmach štíhlych krídiel iljušina nebolo človeku všetko jedno. Keď „dežúrnyje“ začali roznášať príručné kyslíkové bomby slabším povahámˇ, sranda ešte len začínala.
Pri štvrtom oblete Moskvy „kamandír karabľa“ zahlásil, že na „meždunaródnom aeropórte neljótnaja pagóda“, a teda že poletíme namiesto na Šeremetevo na Vnukovo. No super. Mali sme spoje akurát tak vyrátané, že sa stačíme presunúť starým žltým rozheganým autobusom na „damášnij termináľ“, a tu toto. Vnukovo. No teda neviem...
Ten žltý autobus stojí za zmienku. Vtedy to bola ruská klasika. Ten náš pendloval medzi medzinárodným terminálom Šeremetevo 2, ktorý v tých časoch po olympiáde, ešte vrátane záchodov voňal novotou, a starým terminálom na opačnej strane pristávacej dráhy. Pri nástupe človek hodil do kasičky príslušný počet kopejok a z voľne visiaceho zvitku si odmotal podľa dĺžky trasy príslušný počet lístkov. Za tri na „damašnij“ to bol asi meter a cesta asi so štyrmi zastávkami okolo letiska trvala obvykle hodinu.
Dnes teda budeme zážitku v autobuse ukrátení. Ako stihneme spoj sme zatiaľ neriešili. Lietadlo začalo pomaly klesať, klapky na tridsať, keď „kamandiŕ“ oznamuje, že nech sa „uvažajemy pasžíri“ neobávajú, že na Vnukovo pre nás prídu autobusy, a že všetky „damašnije rejsy“ počkajú. O medzinárodných nehovoril nič, vysunul klapky na maximum a pridal plyn. A teraz začalo peklo. Mašina skákala, nakláňala sa, motory revali, „dežúrnnyje“ kašlali na kyslík a radšej sa držali vo svojich sedačkách. Potom náraz na ľavé koleso, skrútenie doľava, náraz na pravé, bum nosom dole a reverz. Za okienkom snehová víchrica, ktorá berie na zľadovatenej dráhe lietadlo stále do boku. Hovorí sa tomu tuším „krab“. Pilot ho zvládol veľmi dobre, mašina bola ľahká, bez paliva...
Čo však už tak dobré nebolo, bolo to, že čakáme pol hodinu a nič. Dvere sú zatvorené, motory vypnuté, svetlo na minimum, vonku fujavica a dnu začína byť zima. Vpredu nastane nejaký šum a „dežúrnyje“ roznesú deky. „Nádo nemnóžka paždáť“, pretože namiesto na Vnukovu me pristáli na Domodedovu a neprídu žiadne autobusy, ale čakáme na colníkov. Už teda viem, že vtipy na tému „rádio Jerevan“ nie sú vymyslené.
Naozaj, po ďalšej hodine namiesto spomínaného autobusu príde gazík a vyloží dvoch samopalníkov. Jeden sa postaví k prichádzajúcim schodíkom a druhý, celý mokrý od snehu, zozbiera pasy. A potom, vyhrnúť goliere, pridŕžať čiapku a husím pochodom medzi dvomi kalašnikovmi do vzdialenej letiskovej haly. Tam aspoň nefúka. Ku chlapcom s kalašnikovmi sa pridali ďalší dvaja, ktorí strážia kôpku pasov na improvizovanom stolíku. Inak je hala úplne prázdna, bez jedinej lavice, bez jedinej stoličky. Z Domodedova sa nelieta, odkedy postavili nové Šeremetevo. (Dnes je tomu už inak. Pozn. aut.) Stojíme takto asi hodinu a naša nádej stihnúť akýkoľvek prípoj do Tallinu sa rozplýva.
Čosi sa začne diať až keď privezú zasneženú batožinu. Našťastie vozík zastane takmer u nás, a tak sme aj s kuframi jedni z prvých pri stolíku s kôpkou pasov. Podrobná kontrola a obrovská pečiatka a je pol dvanástej v noci moskovského času. Po neúspešnej snahe, získať akúkoľvek informáciu ohľadne možnosti prepravy na Šeremetevo, ktoré je odtiaľto snáď osemdesiat kilometrov, Miloš rázne rozhodne, že ideme von. Hľadať buď taxík, alebo funkčnú telefónnu búdku. Našiel totiž ešte nejaké rublíky z minulej cesty, keďže peniaze sme dostávali až v Talline.
Otvoríme teda dvere do fujavice, a takmer sa zrazíme s Táňou! V obrovskej šube a s obrovským úsmevom. V tom protisvetle pouličnej lampy vo fujavici vyzerala ako zjavenie božie. Sme zachránení...
P.S. Oprava mena letiska 7.8.2010 o 9:10
foto: (C) Jan Čech
