Mne najviac prirástla k srdcu časť medzi najhlbšími lesmi karpát pod Vysokou a borom na strane západnej. Mám to šťastie, že som ten kraj brázdil na dedovom bicykli snáď pred štyridsiatimi piatimi rokmi a že tu dnes už pár rokov bývam. Akoby malé „toskánsko" mierne zvlnených lúk predelených občas potokom, či kanálom. Obilie je tu zriedkavé, zato sa tu intenzívne dorába seno. A práve toto poznačilo charakter krajiny a umožnilo rozmnoženie vysokej a muflónej zveri.
Muflóny vídať na pláňach iba v zime. Počas letných horúčav ostávajú skryté v hlbinách malokarpatských lesov. Vysoká zver ale zrejme spohodlnela a obsadila lúčnaté pláne, kde sa cez deň ukrýva v roztrúsených hájoch. Nie som poľovník, ani biológ, avšak zdá sa mi, že táto zver zmenila aj trocha správanie. Je podobné čriedam na savane.
Niekde medzi Lozornom a Tureckým vrchom sú daniele. Na lúkach sa ich ešte koncom jari dá narátať v jednom stáde aj osemdesiat kusov. Daniele sa však začiatkom leta, kedy sa aj ich farba srsti zmení z tmavej na svetlejšiu až červenkavú s bielymi škvrnami, skryjú do húšťav. Iba zopár kusov sa sem tam podvečer na lúke ešte pasie. Vychádzajú až za tmy, vodiči vedia svoje. To pravé záhorské safari je trocha ďalej. Radšej polohu neupresním, aby zver nebola rušená „pozorovateľmi". Je to oblasť veľká asi 15 až 20 kilometrov štvorcových a narátal som tam v dvoch-troch čriedach vyše sto kusov jelenej zveri. Prevažne laní s mladými a jednoročiakmi, ale aj niekoľko kusov statných paroháčov. Zaujímavé je, že sa pasú na voľnom priestranstve aj za dňa, teda aspoň tá črieda, ktorá si našla odľahlejšie teritórium.
Obľubujú lúky na západných okrajoch lesíkov, milujú podvečerné slnko, a lesíky im slúžia ako azyl, kde sa môžu v prípade nebezpečenstva, či poludňajšej páľavy, skryť a kde majú nablízku potok, či jarok. Poľovníci o týchto teritóriách samozrejme vedia a na okrajoch ich lesíkov umiestňujú aj krmelce, kde ich v zime prikŕmujú. No a posedov je tu tiež dosť, určite nie iba na pozorovanie. Zver sa dá poľahky pozorovať a fotografovať nie len z posedu. Dá sa k nej priblížiť aj na dvadsať - tridsať metrov, pravda ak sa viete ticho správať a máte dobrý vietor. Krásne je pozorovať pasúce sa lane s mladými, či jelene oddychujúce vo vysokej tráve, že im iba parožie trčí. Občas to naozaj vyzerá ako na savane, dokonca čriedu sprevádza aj kŕdeľ vtákov, nepodarilo sa mi zistiť akých.
Podobne ako na savane je aj tu ich stratégia ochrany v úniku. Stádo vedú staré lane. Tie sú prvé, ktoré zistia nebezpečenstvo. Podľa vetra je to na vzdialenosť obvykle sto metrov, pri dobrom vetre aj menej. Zodvihnú hlavy, nastražia uši a vetria. Vtedy stvrdnem ako socha. Keď je priaznivý vietor sklonia hlavy a za chvíľu sa pasú ďalej. Keď ma ale zbadajú, nejakým signálom dajú pokyn stádu, ktoré sa z roztratených skupín zhrčí okolo nich, avšak pasú sa znova v pohode ďalej. Keď staré lane usúdia, že nebezpečenstvo sa blíži, stádo sa rozbehne a v oblúku v smere hodinových ručičiek odbehne do bezpečnej vzdialenosti. Ak je pozorovateľ tvrdohlavý a chce ísť bližšie, únikový manéver zopakujú. Nakoniec tento manéver ukončia úkrytom v lese. Sú schopné pri tomto manévri dokonca obehnúť kruhom votrelca, aby sa do úkrytu dostali. Je to nádherný pohľad, tie zvieratá sú vedia v behu preskočiť aj kríky vysoké vyše hlavy človeka.
K zopár fotografiám týchto jeleních čried v krásnej záhorskej krajine pridávam ešte líščatá z neďalekého brloha, ktoré som odfotil, keď „stará" nebola doma.
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
