Do Tallinu sme v osemdesiatych rokoch chodievali s kolegami dosť často. Vtedy, chvíľu po moskovskej olympiáde a ešte pred zavedením Gorbačovovho „suchého zákona“, mi pripadal Tallin ako iný svet. Nový jachtársky areál, krásna estrádna hala, nové letisko, snáď jediné v bývalom „ostbloku“ s nástupnými tunelmi, krásny hotel Olumpia a najmä výborné nočné podniky s polonahými tanečnicami nazývané „varieté“.
Dlho mi chodilo po rozume, prečo nás domáci vypoklonkovali vždy najneskôr v piatok ráno na najskoršie lietadlo. Nijako sa nedalo dohodnúť letieť trebárs v sobotu. Tajomstvo však nevydržalo naveky a „pa butilke – dvuch“ domáci prisľúbili, ža nabudúce to predsa len zariadia tak, aby sme videli najväčšiu tallinskú atrakciu – Fínov. Opitých.
V hale hotela Olumpia vládlo severské prítmie a poloprázdno. Cez týždeň tam zvyklo bývať iba zopár „inostráncev“ ako sme boli aj my. Prevážne „specialístof“. Teda predstaviteľov zahraničných firiem, ktoré dodávali technológie. V piatok podvečer však začínal iný život.
Vo Fínsku bola v tom čase prohibícia. V „sajuze“ nie. A Helsinki sú trajektom cez Fínsky záliv kúsok. Fíni začínali piť už na trajekte a do prístavu prichádzali vo veselom stave. V piatok podvečer. Potom ich naložili do autobusov a previezli do Olumpie. V ten moment boli všetky bary a reštaurácie plné. Zdalo sa mi, že sa ani nepotrebovali ubytovať, pretože tam kde zasadli presedeli aj dva dni. Iste, iste, trocha preháňam. Predsa len sa niektorí aj pokúšali zájsť na izbu, ale niekedy to dopadlo všelijako. Spomínam si, že raz jeden človek spôsobil rozruch, keď pri návrate do baru spustil alarm vo výťahu. Našli ho sedieť v kabíne na zemi tuším na piatom, ako ustavične tlačí poplašný zvonček. Ten bol totiž najnižšie a on chcel ísť do suterénu. Po dni, dvoch usilovnej pitky pristavili pre fínov znovu autobusy a hoteloví zriadenci prečistili celý hotel odhora až po suterén. Niektorých nakladali aj s vecami v úplne inom stave. Ako ich potom naložili na trajekt, to už neviem. Šli sme do „varieté“.
Celý interiér hotela bol ladený do tmavo hnedej farby, vrátane kaviarne nazývanej „varieté“, kde 3 krát týždenne miestna skupina dlhonohých blondíniek, oblečených do troch pávích pier na zadku, predvádzala tanečné kreácie. Na motívy ťahavého estónskeho mainstreamu. Popri tom sa jedlo a pilo na stolíkoch umiestnených v stupňovitom polkruhu, pričom celé večerné menu si bolo treba objednať hneď s aperitívom. Zvláštnosťou bolo, že na každom stole bola lampička a telefón. Telefónom sa dal kontaktovať nie čašník, ale dáma. Lampička, ktorá sa automaticky zapla vtedy, keď nastalo spojenie, signalizovala, či sa volajúci dovolal správne. Dámy, ktoré sedeli osamotene pri pohári džúsu mali telefonátov najviac.
Ďalšie dámy sedávali v hotelovom lobby bare. Na vysokých stoličkách si štandardne uchlipkávali svoj džúsik, kývajúc nohou cez nohu vo fínskych silonkách a dovozových lodičkách. Človek by si ich ani nevšimol, veď také robia komparz aj v Berlíne, či Amsterdame. Čosi som však zahliadol a dáma zbystrila pozornosť . Spoznala, že som cudzinec a jemne mi pokynula. Nie rukou, ale nohou. Na podrážke lodičky mala kriedou napísané čislo 50. Nie, nie veľkosť, ale cena. A neboli to ruble. Tieto ceny sa udávali v dolároch. Vraj miestny zvyk.
Súvisiace články: Let do nebezpečenstva 1
Foto: trav.com
