Príbeh prvý. Iba taký kratučký a možno pre znalcov naivný. Po rokoch vo veľkomeste a v „paštikárskom“ Lozorne sme sa predvlani presťahovali hlbšie na Záhorie, do oblasti, kde kedysi môj dedo „menežoval“ Pálffyho horárov. Do podhorskej dediny, kam chodievali moji starí rodičia z príliš „mestských“ Malaciek na letný byt.
Keď sme vtedy koncom augusta dovybaľovali poslednú krabicu, začali sme si užívať pohodu a ticho malej záhorskej obce. No čoskoro to začalo. Prakticky celý september sme nemohli poriadne spávať. Jelene ručali zo všetkých strán nášho dolného konca. Od siedmej večer, do siedmej ráno. Najbližší za potokom, asi sto metrov od bytovky. Vraj to tak býva, potvrdili starousadlíci.
Príbeh druhý. Toho roku bola ruja akási slabšia. Napriek tomu sme každý večer „kontrolovali“, či ten „náš“ jeleň ručí za potokom na svojom „pľaci“. A každý deň cestou z práce sme v podvečerných lúčoch pozorovali zvieratá na pláni.
Z trávnatej pláne pri dedine však pred dvoma týždňami veľa neostalo. Zrejme európske dotácie spôsobili, že obrovskú lúku, na ktorej sa pestovala tráva na seno, rozorali. Zver ostala zmätená a zhrčila sa na asi kilometer dlhý a do sedemdesiat metrov široký pás trávy, ktorí ostal medzi oráčinou a vŕbovou plantážou na drevoštiepku. Na pašu vychádzali už odpoľudnia práve z tých vŕbičiek, kde bolo niekoľko rujovísk.
Tuším v pondelok si manželka všimla, že je tam akosi husto. Bolo ich tam ako na kúpalisku. Namiesto smerom domov sme teda džípa otočili smerom do poľa. Pomaly, na voľnobeh, bez svetiel, sme sa v podvečernom šere približovali ku kríži medzi mladými agátmi, odkiaľ sme zvykli zver pozorovať. Stretli sme tam dvoch miestnych, ktorí s ďalekohľadmi tiež pozorovali zver. Poznamenal som, že tej zveri musí byť vyše stovka a že zrejme sa spojili všetky tri čriedy z okolia. Mladý muž s ďalekohľadom sa iba usmial a dodal, že predvčerom napočítali dvesto tridsať kusov a medzi nimi viacero kapitálnych jeleňov, vrátane osemnástoráka. Odskočil som aj ja pre ďalekohľad a infrafotoaparát a ostali sme tam až do tmy. Pri posede na náprotivnej strane zastalo auto a ktosi svietil baterkou. Chlapi poznamenali, že včera niekto strieľal z toho posedu ich smerom, tak nesmú zabudnúť zapnúť si na bicykloch blikačky.
Príbeh tretí. Ráno cestou do práce som na poslednú chvíľu v hustej hmle zbadal policajné auto s majákom neďaleko miesta, kde sme večer videli baterku. „Šacovali“ zaplachtovanú Navaru. Jeden chlapík v zelenej fliske nervózne fajčil pred teréniakom, druhý sedel v policajnom aute. O kilometer ďalej nás v protismere náhlivo minuli vojenskí lesníci. Pomyslel som na toho osemnástoráka.
Príbeh, dúfam že nie posledný. Predvčerom som už ruju nepočul. Ani hlások. Ráno som si pomyslel, že asi už v noci mrzne, tak že to jelene vzdali. No natoľko ešte nemrzlo, aby bola tá oráčina tak biela. Asi som sa zle pozrel na teplomer. Odpoludnia cestou z práce mi svitlo. Obrovská plocha oráčiny, kde sa ešte v auguste na lúke popásala zver, bola pokrytá hrubou vrstvou umelého hnojiva. A z obrovskej čriedy sa v strede tej plochy zúfalo snažili nájsť kus trávy asi iba štyri lane.
Ruja za dedinou skončila. Uvidíme na budúci rok...
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
