Áno zver. Jelene, lane, daniele, muflóny a diviaky. Líšky ani spomínať netreba a medveď sa sem zatúlal vraj zatiaľ iba jeden. Je krásne pozorovať neďaleko cesty sa pasúce vyše štyridsaťkusové stádo muflónov, alebo ich šantenie na pokosených lúkach. Taktiež je krásne skoro ráno obdivovať čriedy sŕn, ako sa vynárajú z chuchvalcov hmly na zelenej ozimine. Je nádherné vidieť zblízka zoči voči statného paroháča. Pravda, ak pred ním ubrzdíte.
Na tému zver na ceste, teda tá lesná - nemám na mysli pirátov ciest, bolo napísané mnoho. Z vlastnej skúsenosti denno-denného jazdenia po spomínanej podhorskej ceste na trase Lozorno - Kuchyňa ale musím skonštatovať, že zver nie je až taká nevyspytateľná. Ak jazdíte po jednej trase častejšie, zistíte, že návyky zveri dokážete odpozorovať a tak znížiť nebezpečenstvo zrážky.
Raticová zver, podobne ako aj ostatné druhy, má svoje revíry a stanovištia. Závisia od dostatku potravy, úkrytov a v zime aj od toho, kde je prikrmovaná. A nie je pravdou, že práve obdobie ruje je to najnebezpečnejšie. Nebezpečné je celé obdobie zhruba od septembra, až do mája. Obdobie medzi začiatkom ruje, keď sa zver presúva na nočné rujoviská, počas zimy, kedy nemá pod snehom v lesoch dostatok potravy a vyhľadáva sfúkané oziminy, až do jari, kedy sa samce oddelia od čried a samice sa s čerstvo narodenými mláďatami radšej ukryjú do lesných húštin.
Raticová zver, a to je na Záhorí podstatný faktor zvyšujúci nebezpečenstvo, pravidelne migruje z denných lesných úkrytov na nočné pasienky. Tento pohyb začína asi hodinu po súmraku a končí pred brieždením. Na Záhorí cesta lemuje prakticky po celej dĺžke hranicu lesa, a teda zver sa na lúky dostane jedine cez ňu.
A tej zveri nie je málo. Často zastavím a v svetle diaľkových reflektorov pozorujem čriedy sŕn alebo laní o niekoľko desiatkach kusov. Samozrejme, najmä počas ruje, je tam aj „paroháč". Po skončení ruje, kedy sa zver snaží ešte narýchlo vykŕmiť pred zimou, je to na spomínanej trase ako na safari. Stáva sa, že treba buď zastať, alebo krokom prejsť cez čriedu križujúcu cestu. Ísť po tejto záhorskej magistrále v podvečer a v noci rýchlejšie ako 60-70 je veľké riziko.
Na mojej trase vídavam daniele, jelene a lane, čriedy sŕn, diviaky a veľké stáda muflónov. Muflóny vidno aj cez deň, pasú sa na pláňach pri letisku a sú nesmierne obozretné a rýchle. Muflóny sa nepresúvajú z lesa na lúky. V lete sú v lesoch, v zime na lúkach združené až do štyridsaťkusových stád. Tie až také riziko nepredstavujú.
Diviaky sú dosť zvláštne. Usilovne prerývajú jednu lúku pri Kuchyni, od lesa až po priekopu pri ceste, ale cestu málokedy prebiehajú. Pozor však treba dávať. Keď sa rozhodnú, tak ich cestu prebieha trebárs zo desať za sebou.
Daniele sa vyskytujú iba na jedinom mieste pri Lozorne. Jelene a lane naopak zase vždy tam, kde lúčna čistina na východnej strane cesty nadväzuje na lúku na strane západnej. V podstate je ich možno očakávať vždy keď cesta vchádza, alebo vychádza z lesa. Zaujímavé je, že sa rady pasú takmer až k okraju cesty a ich svetielkujúce oči si možno pomýliť s dopravnou odrazkou. Lane sú trocha uvážlivejšie a vo svetle reflektorov ich zbadáme skôr. Sú predsa väčšie ako srny. No a ich biele zadky taktiež dosť odrážajú svetlo reflektorov.
Najchaotickejšie sa správajú srny. A navyše sa okolo cesty pohybujú aj vo dne. Sú nižšie ako lane a majú teraz sivasté zimné sfarbenie. Dokážu spomedzi kríkov a plánok na okraji cesty dokonale prekvapiť a vyskočiť tesne pred idúce auto. No a potom zastanú a akoby urazene sa obzerajú, kto ich to vyrušuje, kým sa im uráči odkráčať. Sú schopné skočiť aj medzi dve za sebou idúce autá, tak ako sa mi to stalo pred týždňom. Keby som šiel rýchlejšie ako tých 60, tak ju mám na nárazníku.
Srny sú úplne divné. Nechápem, prečo sa na noc presúvajú tesne ku ceste, keď rovnakú lúku majú aj o dvesto metrov ďalej. Dokonca som pozoroval tri dni po sebe malé srnčiatko, ako sa každý večer páslo v priekope vedľa cesty na takmer tom istom mieste. Sused poľovník myslí, že možno vyhľadávajú soľ, ktorá je pozostatkom zimných posypov.
Ako teda treba jazdiť na tejto trase? A vlastne na všetkých cestách pri hranici lesa? Keď sa zotmie, netreba prekračovať šesťdesiatku. Je to zhruba rýchlosť kedy dokážeme zabrzdiť pred prekážkou, ktorá sa objavila v kuželi stretávacích svetiel. Je ale lepšie mať zapnuté diaľkové svetlá a sledovať nielen okraj cesty, ale aj priľahlé lúky, či sa tam nebelie nejaký laní, či srnčí zadok a či sa tam nelesknú v tme oči diviaka. To ovšem znamená, že je lepšie nejazdiť v závese za druhým autom, ale nechať si odstup, aby sme pred nami idúceho vodiča diaľkovými svetlami neoslepovali.
Najnebezpečnejšie sú úseky, kde cesta vychádza z lesa. Kvôli stromom nevidíme, čo sa deje na lúke a spoza stromov môžeme očakávať zver, ktorá nás taktiež kvôli stromom nemusela zaregistrovať. A takých miest je na záhorskej magistrále veľa.
Pokúsil som sa stanoviská zvere na tomto úseku vyznačiť do mapy. Na celkovej mape sú nebezpečné miesta vyznačené červeným bodom, na mapkách jednotlivých úsekov sú vyznačené aj trasy, po ktorých zver cestu križuje.
Záverom dodávam jednu výzvu pre správu ciest:
Umiestnite na tieto úseky príslušné dopravné značky. Nie je tu ani jedna jediná!!!
mapy (C) Google, foto (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
