O kríze a jej príčinách bolo popísané mnoho. Špičkoví ekonómovia sa predháňajú, kto predloží lepšiu analýzu, kto navrhne lepšie opatrenia, alebo ako čo najrýchlejšie zpeňažiť, čo sa dá. Obvykle za všetko môže amerika, prehriate ekonomiky Východu, alebo nenásytné bankové domy. Všetko môže byť pravda. Ale...
Analýzy a štúdie nás v mnohom poúčajú, avšak zabúdajú na jednu vec: Kríza prišla omnoho skôr. A bola to kríza v ľudských vzťahoch. Kríza plazivá a dlhodobá, ktorá postupne vytlačila dlhoročných dobrých manažérov z rozhodovania v podnikoch a korporáciách. Ale kto je to dobrý manažér? Je to charizmatický majiteľ, alebo nájomný mozog? A prečo sa vytratili? Či ich už firmy nepotrebujú?
Smerovanie svetovej ekonomiky posledných sto rokov určovali globálne korporácie. O jednej z nich som písal v jednom zo svojich starších blogov. Tieto firmy, je to notoricky známa skutočnosť, vznikli obvykle na základe vizionárskeho nápadu. Či už to bol Henry Ford so svojou pásovou výrobou modelu T, George Eastman a jeho celuloidový pás s fotocitlivou vrstvou, alebo Tomáš Baťa s jeho marketingovým konceptom. Takýchto mien sú desiatky a firiem založených na vízii státisíce. Ale mnohé z nich už súdy aj vymazali z obchodných registrov...
Kedysi, keď dnes známe firmy začínali, motiváciou pre ľudí bola častokrát aj charizma majiteľa. (Pán Maslov napísal o motivácii krásnu teóriu.) Táto charizma často dokázala motivovať aj vtedy, keď sa nedarilo. Najmä keď bola spojená práve s víziou.
Takíto charizmatickí manažéri starej školy žili firmou. Osobne som viackrát stretol vyše osemdesiatročného zakladateľa a spolumajiteľa jednej nemeckej firmy na jeho potulkách kanceláriami a výrobou. Poznal po mene mnoho spolupracovníkov a podal si ruku aj s ušpineným operátorom pri extrudéri. A tá firma, so svojimi dvadsaťtisíc zamestnancami a dvadsiatkou výrobných závodov, bola lídrom na nemeckom trhu a mala zastúpenia na celom svete. Tento starý pán, nazvime ho Dr. Oswald, mal nápad a víziu. Založil firmu spolu so svojím bratom pár rokov po vojne ako remeselnú prevádzku s piatimi zamestnancami vrátane majiteľov.
A ľudia v nej pracovali radi. Najmä kvôli firemnej kultúre a pravidlám. A to boli pravidlá prísne. A podriaďovali sa im aj príslušníci rodín zakladateľov, ktorí vo firme pracovali. Povrávala sa historka, že keď mladší syn Dr.Oswalda, nazvime ho Peter, nastúpil do firmy na nejakú nižšiu obchodnícku pozíciu, strašne chcel mať ako firemné auto Mercedes. Táto značka bola však vyhradená iba pre majiteľov. Peter toľko hučal do svojej mamy, až tá prehovorila starého Oswalda... Dobre, ale iba „céčko“. Keď Peter prvýkrát zaparkoval na manažérskom parkovisku, všimol si nedopatrením papá logo AMG na zadnej kapote: „Auto musí preč, to je škandál!“ A zasa mala mamá čo žehliť.
Dr.Oswald budoval celý svoj život nielen vnútrofiremnú kultúru, ale aj obchodné kontakty na základe korektného prístupu a na medziľudských vzťahoch. Veď najlepšie obchody sa uzatvárajú bez stostranových zmlúv, najlepšie obchody sú na báze dôvery. A firma dosiahla vo svojom segmente temer sedemdesiatpercentný podiel na nemeckom trhu. Najväčší konkurenti zvučných svetových mien ostali v závese.
Až prišiel čas odovzdať veslo mladým. Mladým, študovaným ambicióznym deťom, ktorí už viac rokov pracovali vo firme a povinne prešli všetky závody a dôležité manažérske pozície ako trainee. Stalo sa. A čosi sa rýchle začalo meniť. Dr.Oswald sa už neprechádzal po firme a ani nechodil s obchodnými partnermi na poľovačku. Nálada vo firme mrzla. Rozostavaná nová hala začala meškať. Zahraničné pobočky prestávali byť ziskové. Ekonomika síce stále bežala dobre, ale vízia sa vytrácala. Mladí sa úporne snažili využiť svoje harwardské vedomosti a uchopiť firmu pevnejšie do rúk. A na parkovisku sa namiesto „céčka“ objavil Porsche Cayenne Turbo a Audi S8...
A potom prišli magori. Na dôležitých pozíciách nahradili charizmatických manažérov controlleri. A tí namiesto marketingových stratégií excelovali v Exceli. Náklady sa začali škrtiť, pobočky predávať a osvedčení manažéri presúvať krížom krážom po firme. A až potom prišla kríza... Tá z ameriky.
Magori na postupe. Nie, nechcem uraziť žiadnych ekonómov. Controlling je v každej veľkej firme veľmi potrebný. Avšak controller nikdy nebude dobrým manažérom. Je to totiž o profile osobnosti. Dobrý manažér musí byť v prvom rade motivátorom, trošku direktorom. Ekonóm, či controller je v prvom rade observerom, možnože máličko helperom, aby som zabŕdol do typológie rolí v tíme. Controller, keď nastúpi napríklad počas krízy na vedúcu pozíciu, sa bude manažérovi s víziou javiť skutočne ako magor, ktorý firmu privedie nanajvýš k súdnej ochrane pred veriteľmi. Ale všetky čísla budú v poriadku.
Magori na postupe. Skutočne zdá sa mi, že sú to práve oni, ktorí primárne spustili koleso krízy. A kam sa podeli dobrí manažéri? Myslím si, že z príbehu tej nemeckej firmy je to zrejmé. Nastala generačná výmena na vedúcich postoch a nastúpili na ne mladí technokrati, ktorí poznajú svet nie cez ľudské vzťahy ale cez internet. Pre nich spolupracovník, či zamestnanec nie je človek, ale iba číslo v bunke Excelu. Nechápu, že nalepší výkon sa dlhodobo nedá podávať pod stresom, ale že človek musí do práce chodiť rád. Že zamestnanec by mal byť vnútorne stotožnený s víziou a kultúrou firmy.
Títo technokrati začali ovládať veľké firmy niekedy v deväťdesiatych rokoch. Bola to prirodzená generačná výmena. Len škoda, že namiesto podania ruky sa naučili maximálne kliknúť na Facebook. A svet už asi nikdy nebude aký bol...
foto (C) Tibor Javor
