Tie deti by dnes mali vlastné vnúčatá a tešili by sa z nich rovnako, ako sa ich rodičia kedysi tešili z nich samých. Dnes ich pripomínajú iba fotografie na hroboch, z ktorých žiaria veselé očká. No na niektorých očká nevidno. Sú zavreté...
Ticho tohto kúta kontrastuje s hlukom spoza plota. Akosi ho však v mysli nepočuť. V mysli, ktorá si predstavuje radosť z dieťaťa a obrovský smútok z jeho straty. Ostali iba fotografie na náhrobkoch. A tomu, ktoré z nich malo šťastie, aj nejaký príbuzný, ktorý si možno už ani nepamätá. Veď to bolo pred mnohými desiatkami rokov...
Zapozerajme sa na tieto fotografie. Zamyslime sa, čo znamená pre matku dieťa a čo znamená jeho strata. A uvedomme si, že v dnešnej čudnej dobe, kedy sú plné médiá boja o možnosť zabitia dieťaťa ešte nenarodeného, je treba niečo urobiť.
Trebárs zapáliť na takom opustenom detskom hrobe aspoň sviečku...
P.S. Pomníčky sú zo začiatku päťdesiatych rokov zo Záhoria...
