Gýč, podľa jednej z ustálených definícií, je odvodený umelecký prejav súčasnosti a minulosti bez pravých umeleckých hodnôt, využívajúci obľubu určitých námetov a motívov, v podaní tradičnom i módnom. Gýč sa zväčša prejavuje nízkym nárokom na umelecký ako abstraktno logický úsudok jeho potenciálneho prijímateľa. Všeobecná zrozumiteľnosť alebo citovosť umeleckého diela však ešte nie je príznakom gýču. Gýč postráda jednak schopnosť tradovať pôvodné umelecké prvky a takisto nedokáže vytvárať ani avantgardné umelecké syntézy. (Wikipédia).
Prečo © Tibor Javor, 2005, (preventívny gýč)
Takmer epidemický výskyt gýčovitých fotografií na internetových portáloch podporuje zrejme systém hodnotenia. V podstate ktokoľvek a hlavne anonymne môže slobodne vyjadriť svoj úsudok, obvykle v troch kategóriách: technická kvalita, kompozícia a „impakt“. Výsledkom je, že najlepšie hodnotené sú fotografie dokumentujúce schopnosť modernej digitálnej techniky konkurovať klasickej fotografii najmä v podaní detailu a svetelného rozsahu, kompozične koncipované akoby podľa primárnych inštrukcií na fotokurze, a námetovo sladkasto pôsobiace na povrchné pocity diváka. Typickým príkladom je západ slnka nad vodnou hladinou, či horská krajinka ostrá od nohy statívu až po posledný končiar na obzore, pokiaľ možno s dramatickými búrkovými oblakmi. Alebo portréty pekných tváričiek každého veku a každého živočíšneho druhu. Takéto fotografie v diskusiách a v hodnoteniach zbierajú body a pochvalné komentáre. Táto situácia vedie mnohých dobrých autorov do izolácie a na poloundergroundové fotostránky klubov. Preč od mainstreamu.
Na mainstreamových portáloch sa neustále miešajú prinajmenej dve veci dokopy: Dokument a výtvarná fotografia. Oboje v podaní amatérov, bez hlbšieho vzdelania v oblasti vizuálneho umenia, alebo fotožurnalistiky, a často s technickými zručnosťami zodpovedajúcimi množstvu informácií uvedených v manuáli k fotoaparátu. Nič v zlom, amatér je preto amatérom.
Pri dokumente je nevyhnutné zvládať a mať dokonale nacvičené všetky technické postupy a situáciu zobraziť čo najvernejšie. Niečo ako kedysi Hi-Fi v audiotechnike. Treba zvládať fotoaparát, spracovanie, kompozíciu, svetlo – proste remeslo. A najmä „byť pri tom“. K dokumentu na fotoportáloch radím všetky krajinky, portréty, detičky, psíčkov, ale aj špičkové dokumentárne zábery, aké vídať na World Press Photo, či jeho českej odnoži. A koniec koncov, aj erotika je dokument.
Olašská cigánka, © Tibor Javor, 2010 (dokumentárny portrét) Výtvarná fotografia je iná. Pri nej autor používa technické prostriedky zobrazovania reality pomocou fotoaparátu na vyjadrenie určitej myšlienky. Často využíva postupy a nedokonalosť techniky, ktoré by pri dokumente boli chybou, ale tu sú využité ako kreatívny prvok.
Stratení v meste, © Tibor Javor, 2007, (výtvarná fotografia - voľná tvorba)A toto treba pri hodnotení fotografie na fotoportáli pochopiť. Stopercentne prevedený nočný dokumentárny záber mosta Apollo, alebo priam astronomicky presná fotografia západu slnka nie je výtvarná fotografia a nemá sa ani takto hodnotiť. Z výtvarného pohľadu by totiž bola iba gýčom. Na druhej strane napríklad fotografia v štýle LOMO, alebo foto impresia nebude nikdy dokumentom. Iba ak umeleckým.
Najväčšou a častou chybou nás amatérskych fotografov je, že sa snažíme banálne dokumentárne zábery povýšiť pomocou počítačových manipulácií na „art“, a naopak, pri hodnotení skutočne výtvarnej fotky hľadáme dokonalú ostrosť a vyčítame jej trebárs „prepaly“. Na druhej strane obrovskou chybou amatérskych „umelcov“ je snaha šokovať a odlíšiť sa za každú cenu bez toho, aby poznali čo i len základné princípy trebárs kompozície. Tým môžu „zabiť“ aj najlepšiu myšlienku.
Pre kopec príkladov netreba chodiť ďaleko. Stačí si kliknúť na www.fotky.sme.sk .
foto (C) Tibor Javor, http://www.fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
