Začal som teda špekulovať o strednom formáte. Nie, že by som s ním nemal skúsenosť, ale predsa len desiatky rokov fotenia na kinofilm poznačí oko a zvyklosti. Pôvodným zámerom bola Zenza Bronica. Samozrejme bazárová. Ebay mi však rýchlo dal odpoveď, že v dnešných krízových časoch bude účelnejšie také peniaze investovať inak. Podobne dopadli moje úvahy aj o dvojokej Mamiyi. Zaslzil som aj nad krásnym Rolleiflexom za tisícdvesto eur vo fotobazári na Heydukovej a sen o šesť krát šesť sa začal pomaly rozplývať. Nepomohli ani úvahy, že predám svoju digitálnu E-510. Starej dobrej OM 2sp so sadou skiel som sa ale vzdať nechcel. V pochmúrnej nálade som zablúdil ešte do ďalšieho fotobazáru pri Redute. Reku kuknem, či nemajú aspoň slušný Flexaret, i keď moja nátura túžila po niečom ešte kultovejšom. Nuž a tam som ho uvidel. V hornej vitrínke krásny zachovalý „mecháčik“ 6x6. Takmer netknutý a s mechom krásne zachovalým a tesným. Tvarovo mi pripomínal fotoaparát môjho otca, s ktorým som ako desať ročný chlapec smel občas a veľmi výnimočne fotografovať. Iba názov nejako nesedel. Akési Hapo 66E...
Rozhodnutie bolo ale opatrné. Nezáväzná rezervácia a hybaj domov na internet. Takže: Hapo bola „Hausmarke“ dodnes známeho reťazca fotopredajní Hansa Porsta „Photo-Porst“ a za názvom Hapo 66E sa skrývala dobre známa povojnová kamera Mess Baldix ešte známejšieho nemeckého výrobcu Balda Kamera-Werk. Trojšošovkový, podľa recenzií výborne farebne korigovaný objektív Haponar s antireflexnou úpravou a sveteľnosťou 1:3,5, vraj údajne zvládne až 60 čiar na mm (line pairs per mm). To nie je také zlé ani v porovnaní s tým Rolleiflexom, ktorý ich zvláda aj 90. Tak poďme naspäť do bazáru.
Foťáčik stále leží vo vitrínke, a modrastým okom objektívu už akoby pokukuje po novom majiteľovi. Pozrieme zblízka a lepšie. Všetko fajn, koženka intaktná a vyzerá úplne nepoužitý. Ale zrada. Prevíjacie koliesko sa nedá celkom vytiahnuť a otáča sa dosť, ale dosť ťažko. Aj vnútorná plechová planžeta, ktorá má pridŕžať navíjaný film, je trocha deformovaná. Akoby sa niekto snažil násilím vybrať zaseknutú cievku. Takže milý „mecháčik“, pôjdeš ešte naspäť do vitríny, musím si to rozmyslieť.
A znova „nažhaviť google. Áno, toto je slabá stránka tohto fotoaparátu. Porst si želal mať akúsi inováciu, a tak Balda pridala informatívne počítadlo odrázkov. Čo na tom, že bolo nepresné, a že aj tak každý pozeral do „červeného okienka“. Robilo občas paseku. Ale na nete som hneď našiel aj návod, ako navyše popri prečistení tohto mechanizmu aj prečistiť a najustovať hľadáčik a diaľkomer. Fajn, ideme ne to. Dúfam, že moja predbežná rezervácia ešte platí.
Foťák už ani neskúšam, o tom, že celkom slušná centrálna závierka Pronto aj samospúšť chodí tichúčko som sa presvedčil už skôr. Platím 69 eur. Vhodné púzdro a päťka filmov ma stojí takmer viac.
Doma už čaká sada jemnomechanických skrutkovačov, isopropylák, olej na šijacie stroje a veľká filatelistická lupa. Pri otvorenom notebooku s návodom krok za krokom nasleduje „rozborka“ a „zborka“ hľadáčikovej časti fotoaparátu. Počítadlo ale radšej odstavím, pretože tlmiaca vložka prevíjania je trocha „vekom“ zdeformovaná. Najviac práce ale dá rozhýbať prevíjacie koliesko. Ešte zafixovať skrutky sekunďákom a vkladám prvý film, ktovie po koľkých rokoch, do tohto fotoaparátu.
Mám rád bratislavské staré mesto a často sa po ňom potulujem ovešaný fototechnikou. Vo dne, či za tmy. Mám rád fotky plné atmosféry pripomínajúce staré časy a voňajúce zvláštnou vôňou starých uličiek. Rád si vychutnávam neobvyklé uhly pohľadu a zvláštne perspektívy. Takže sem aj viedli moje prvé kroky s „mecháčikom“ vo vrecku košele. Cítil som sa ale dvojnásobne trápne. Idem fotiť a žiadna fototaška sa mi nehompáľa na pleci a okrem toho vo veku miniatúrnych digitálov mám vytiahnuť túto „relikviu“? Keď sa nakoniec osmelím, japonci sa nesmejú. Skôr im sánka padla. Takéto niečo ešte nevideli ani v reklame. Dvanásť obrázkov sa míňa veľmi rýchlo. Zaostrovanie s podporou nespriahnutého diaľkomeru je jednoduché, avšak expozíciu radšej nameriam starým Leningradom. Navyše fotím každý obrázok aj plus mínus jednu clonu. A radšej zo statívu a na samospúšť, aby som videl, čo tá mašinka dokáže. Tak. Teraz za kamarátmi do minilabu, vyvolať a pekne naskenovať. Jeden sken, teda sken jediného políčka, dá do JPG pri nie príliš veľkom rozlíšení v priemere 20 megabajtov. Teda zhruba 10 krát viac, ako bežný obrázok z digitálu. A to z foťáčiku za 69 euro. Posúďte sami. A netreba na to ani Zenzu Bronicu..
Väčšie náhľady obrázkov nájdete na stránke Klubu priateľov fotografie pri SEDF.
Súvisiace články: Starým foťákom
foto: (C) Tibor Javor
