High Dynamic Range, skrátene HDR. Táto skratka pomenúva digitálnu fotografiu s vysokým dynamickým rozsahom svetla. Teda takú, kde je svetelný rozsah od najtmavších tieňov až ku najsvetlejším svetlám čo najväčší. Paradoxom však je, že väčšina takýchto, či takto nazvaných fotografií je akási šedivá, nereálna. Možno pripomínajúca kresbu, často gýčovitú, insitného umelca. Iste, iba pokiaľ sa používa táto technika neuvážene a prehnane. No to je, žiaľ, veľká väčšina snímok, ktoré v tejto technike na webe možno vidieť.
HDR fotografia vznikla ako reakcia fotografov na dodnes nevyriešený problém malého dynamického rozsahu elektronických senzorov. Ani najnovšie a najmodernejšie komerčne používané senzory nemajú ten dynamický rozsah ako úplne bežné analógové filmy. Nechcem načierať do technických detailov, ale bežné filmy majú expozičnú pružnosť až 12 clonových čísiel. To znamená, že ak správne nameriame expozíciu scény, tak sa dá získať dobrý a použiteľný obraz aj keď film o viac stupňov preexponujeme, alebo podexponujeme.
Žiaľ, výrazy „preexponovať“ či „podexponovať“ zo slovníka fotoamatérov pomaly miznú, tak ako mizne analógová technika z ich výbavy. Spolu s tým miznú aj vedomosti o princípoch fotografie, pretože všetko za fotografa obstará firmvér fotoaparátu a amatérsky umelec maximálne na displeji skontroluje, či foťák svoju prácu zvládol, a či snímka nemá takzvané „prepaly“ či „podpaly“. Aké to čudné novotvary. Ale hovoria o podstate.
O čo vlastne pri HDR fotografii ide je, nahradiť expozičnú pružnosť analógového negatívu, ktorý bol aj v extrémnych podmienkach schopný zachytiť použiteľný obraz na „jeden cvak“, malým podvodom. Naexponovaním viacerých obrázkov z toho istého motívu tesne za sebou, pričom každý má posunutú expozičnú hodnotu o kúsok hore, či dole, a následným poskladaním tejto série obrázkov od najsvetlejšieho po najtmavší v počítači, dá sa dostať obrázok, ktorý sa javí ako keby mal vysoký rozsah svetiel. Toto je tzv. „pravé HDR“, pričom nepravé je podvod ešte väčší. Z fotky nasnímanej do bitovej mapy bez zásahu firmvéru fotoaparátu, tzv. RAW súboru, sa v počítači „akoby“ vytvárajú jednotlivé denzitné úrovne obrázkov, ktoré sa následne opäť skladajú. Fotografie vyzerajú potom šedivo, a keby sme zobrali denzitometer, tak by sme exaktne žiadnu vysokú dynamiku zrejme nenamerali. Na webe sa dá nájsť tisíce takýchto odstrašujúcich a často nevkusných príkladov.
Dobre, nenazývajme to podvodom, hovorme tomu „technika“. Technika, ktorá je používaná pri fotografovaní digitálom na to, aby bola dosiahnutá dynamika svetla podobná analógovej fotografii. Je potrebné ale poznamenať, že touto technikou padá jedna z najpodstatnejších výhod digitálnej fotografie – okamžitý výsledok. Navyše pri takomto fotení je nevyhnutné použiť stavív a pohyblivá scéna sa nedá fotografovať vôbec. Bola by rozhýbaná a tým neostrá. Takže sa opäť vraciame k obmedzeniam, ktoré poznali fotografi pred sto rokmi.
Naproti tomu pri fotografovaní analógovým fotoaparátom na vhodne zvolený film, je možné fotografovať aj v takých podmienkach, kedy si digitálom ani „neškrtneme“. Či už je to extrémny mráz, kedy batérie neslúžia, alebo extrémne svetelné podmienky v protisvetle, či takmer tme, a vždy sme schopní fotografovať aj pohybujúcu sa momentku. Iste, aj objektív hrá svoju rolu, a svoju rolu hrá najmä umenie a remeselné schopnosti fotografa, ktorý musí vedieť, ako sa kombinácia film-objektív-fotoaparát v tej ktorej situácii správa. Musí vedieť, najmä keď fotografuje manuálnym fotoaparátom, ako zacloniť, aký expozičný čas zvoliť, poprípade, či použiť nejaký filter na objektív. Nepochybne, schopní fotoamatéri, fotografujúci digitálom, toto iste tiež poznajú, ale tí sú obvykle tak ďaleko, že nepotrebujú si sami sebe nič dokazovať a netvoria HDR gýče.
Napriek tomu, že mám aj ja celkom slušnú digitálnu zrkadlovku, ostal som analógu verný. Najčastejšie fotografujem tridsať ročnou zrkadlovkou a moje experimenty niekedy aj vyše päťdesiatročným „mecháčom“. Je to celkom zábava a nestrácam tým fotografické myslenie. Ponúkam teda na posúdenie zopár náhľadov, ktorými chcem ukázať digitálnej väčšine, ako fotí analóg. Lepšie povedané, aký dynamický rozsah sa dá v rozdielnych podmienkach dosiahnuť. Zámerne som vybral spontánne nearanžované zábery, kedy som scénu iba tak „cvakol“ pod dojmom reality.
Fotografie nie sú takmer nijako upravované a sú nafotografované vyše tridsať ročným čisto mechanickým fotoaparátom Olympus OM1 prevažne na film FUJI Superia x-tra 400. Objektívy boli použité rôzne, počínajúc ZUIKO 24/1:2 cez ZUIKO 55/1:1,2 respektíve ZUIKO 135/1:2,8 vždy iba so SkyLight filtrom a bez blesku, či iného prisvetlenia. Viem, že tieto fotky určite sa nedajú nazvať HDR. Ale to nie je podstatné. Podstatné je prirodzené podanie fotiek so svetelnou dynamikou zodpovedajúcou realite, ktorá dokáže často aj preniesť kúsok nálady okamihu. A o tom je fotografia. Aspoň podľa mňa.
Letná kúpeľňa
Street Party
Marina
Potulky Rímom
Tatry
Bratislava Today
Mráz
Ranná kaviareň
Veľké náhľady niektorých fotiek možno pozrieť tu (treba dvojitý "rozklik" fotky): http://www.fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
foto: (C) Tibor Javor
