Dnešné digitálne fotenie, profesionáli prepáčia, je viac menej o štatistike. Keď som kedysi zvažoval kam namieriť objektív a ako investovať posledné políčka filmu, nútilo ma to porozmýšľať o svetle, kompozícii, ostrosti a neostrosti a mnohých ďalších veciach, ktoré ovplyvňujú fotografiu. Závidel som profesionálom s motorovým prevíjačom, ktorým asistentka podávala nové filmy, alebo nabité kazety. Nejako tak sa ale fotí dnes. Len namiesto asistentky máme x-gigabajtovú kartu.
Kedysi, po vyvolaní filmu nastala práca pod zväčšovákom, kde vhodnou voľbou materiálu a vyvolávacieho procesu som dokázal ovplyvniť kontrast, vyjasniť tiene, a či pridať zrno. Aj dvojexpozície vznikali poväčšine pod zväčšovákom. Dnes je toto všetko doména „fotošopu“ a jemu podobných programov na následné spracovanie fotografie. Vhodne volené programy a filtre dokážu na jediný klik myškou to, čo ma kedysi stálo v tmavej komore dlhé minúty času. Ale ostali predsa len aj tradičné postupy. Postupy, ktoré práve pri fotení dokážu záber upraviť takým spôsobom, čo vo fotošope tak jednoducho možné nie je. Správne hádate, reč bude o filtroch. Filtre sú celá veda a najmä dnešní digitálni „krajinkári“ o nich vedia rozprávať hodiny. „Polarizák“ a „prechoďák“ sa stali povinnou výbavou, bez ktorej sa digitálnym foťákom nedá temer vôbec poriadna krajinka nafotiť, a celá sada filtrov vyjde temer toľko ako digitálny kompakt. Poďme sa však pozrieť na trocha inú kategóriu filtrov. Na filtre, poviete si, trocha bláznivé. Na igelit a gel.
Často krát fotím staré mesto. Vo dne, či v noci. Jeho špecifická atmosféra starých omietok a nostalgických zákutí vynikne najlepšie bez turistov a pivných terás. Tie nám však žiaden filter neodstráni. Čo však dokážeme filtrom, je zdôrazniť starobylú atmosféru. A pre mňa osobne, keďže fotím prevažne na analóg, je to navyše veľké dobrodružstvo, keďže výsledok uvidím až po vyvolaní a naskenovaní. Stará atmosféra je pre oko človeka akosi spojená s nedokonalou optikou starých fotoaparátov a filmových kamier. Tie často vignetovali pri okrajoch a mali mnohé farebné vady, ktoré sa dajú dosť dobre napodobniť trebárs igelitom.
Igelitový filter, pomocou ktorého boli nafotografované tieto fotky, je veľmi jednoduchý a má pri tom perfektný efekt. Všimnite si mäkké rozostrenie smerom ku okraju záberu a navyše vignetáciu, ktorá vo svetlých častiach záberu je biela a v tmavých čierna. Takúto kombináciu vyrobiť vo fotošope by dalo iste dosť námahy. A tiež by to bolo dobrodružstvo, ale iné. Tu je dobrodružstvom práve ten „cvak“. A čo z toho môže vzniknúť? Pozrite ďalej.
Vyrobiť igelitový filter je práca na 5 minút. Na desiatový mikroténový sáčok obkreslíme obrys objektívu s nasadenou slnečnou clonou, ktorý mienime použiť, a potom v strede tohto kruhu vystrihneme kruhový otvor s „rozstrapkanými“ okrajmi. Kto kedysi vykrýval pod zväčšovákom si iste pamätá, že sa používali rôzne vystrihnuté tvary z čierneho papiera taktiež so zubatými okrajmi. Toto je čosi podobné, iba namiesto čiernej elipsy zakrývajúcej časť premietaného obrazu, použijeme „dieru“. Ja tomu hovorím jednoducho „fotenie dierou v igelite“. Veľkosť onej „diery“ a jej vzdialenosť od vstupnej šošovky objektívu určuje gradáciu a tvar spomínanej vignetácie. A ako „dieru“ na objektív pripevniť? Nuž na to slúži práve tá slnečná clona. Igelit s dierou jednoducho priložíme na ústie nasadenej clony, prehneme cez ňu smerom k telu foťáku a jednoducho pripevníme gumičkou. Ako celofán na kompótovú fľašu.
Ďalšou fintou, je gel. Lepšie povedané kozmetická vazelína. Táto priesvitná hmota, neškodná pleti ani technickým materiálom, dokáže tiež vytvoriť zaujímavé efekty na fotografii. Niekedy nežiadúce, a to vtedy, keď si od opaľovacieho krému zababreme objektív. To je potom galiba, lebo foťák fotí neostro a niekedy, keď je to automatický kompakt, ani zaostriť nedokáže. V takom prípade obvykle fotoaparát skončí v servise. Ak však máme možnosť, pri zrkadlovkách je to samozrejmé, nasadiť na objektív filter, môžeme jeden z nich (napríklad nejaký lacnejší UV) obetovať a naniesť na neho jemnú vrstvu vazelíny. Pozor ale, stred by mal ostať čistý! A taktiež by sme mali dávať pozor, aby sa vazelína nedostala na fotoaparát a objektív. Výsledky sú rovné kreativite.
Vyššie uvedený postup však už radšej nepoužívam. Nechcem si nedopatrením zničiť drahé sklá, ktoré už navyše ťažko zohnať. Radšej našrobujem profesionálne vyrobený gelový filter, ktorý ma síce v kreativite trocha obmedzí, ale foťák nezababre. Najlepšie sa mi osvedčil portrétny zmäkčujúci filter (napríklad ROWI Spot Filter). Ten má taktiež v strede čistý kruh a zhruba od polovice rádiusu smerom ku okrajom je pokrytý vrstvičkou tvrdého priehľadného gelu. Tieto filtre sa obvykle používajú na zmäkčenie kresby pri okrajoch snímky pri portrétnej fotke. Na portrétnych ohniskách okolo 100 mm je to naozaj iba zmäkčenie pri okrajoch. Na kratšej ohniskovej dĺžke však zaujímavo zmäkčí takmer celý záber. Pozrite sa, ako to vyzerá na nočnej snímke pri ohnisku 55 mm a clone 1:1,2. Tá atmosféra je neopakovateľná. Akoby snová, alebo pripomínajúca pocity, keď sa človek vracia domov z baru po piatich fernetoch...
Efektových filtrov, podobných tým, ktoré som popísal, je nepreberné množstvo. Všetko záleží na fantázii. Poznám pár ľudí, ktorí si podobné filtre vyrábajú v počítači, vytlačia ich na fóliu a potom nasadia na objektív. Ale to už postráda ten pocit dobrodružstva. Najmä pri fotení na analóg.
foto: (C) Tibor Javor
