Maľovanie svetlom sa vo fotografii obvykle nazýva luminografia. Je to v podstate komponovanie viac menej abstraktného obrazu pomocou svetelného bodu pohybujúceho sa pred statickým fotoaparátom. S dlhým expozičným časom, pochopiteľne. Google poskytne dosť príkladov, ako to vyzerá.
Technika, o ktorej chcem hovoriť je ale čiastočne odlišná. Pri nej sa pohybuje fotoaparát. Podobne ako pri jednom z možných postupov impresionistickej fotografie, o ktorom som písal pred časom v príspevku Jednoduchý trik. Pri impresii sa však pohybom fotoaparátu, či objektu, snažíme dať fotografii akýsi jemne rozmazaný nádych s fixovaným objektom, podobne ako na impresionistických maľbách. Pri „maľovaní svetlom“ budeme hýbať fotoaparátom trocha viac.
Pôvodne som si myslel, že pri kreatívnych technikách niet nad analóg. Film má výbornú pružnosť a zvláda taký dynamický rozsah jasov, o akom sa senzorom cenovo „normálnych“ digitálov bude ešte chvíľu iba snívať. Navyše film poskytuje oku prirodzenejšie zrno, s ktorým sa dá tiež kreatívne pracovať, či už voľbou materiálu, alebo spracovania.
O nedostatkoch digitálu sa vie. Veď preto vznikajú rôzne techniky, ako HDR a pseudo HDR, ktoré sa snažia vykompenzovať aspoň nedostatočnú svetelnú dynamiku a zabrániť takzvaným „prepalom“. „Prepaly“ nastávajú vtedy, keď na element senzora dopadne toľko svetla, že ho zahltí a senzor poskytne úplne biely obraz. Napriek tomu, že ľudské oko by aj v tom svetlom mieste dokázalo rozlíšiť štruktúru a farby. A práve „prepal“ bude to, čo pri technike maľovania svetlom tiež využijeme.
Áno, ste blízko. Iste sa vám už stalo, že ste napríklad fotografovali podvečer, alebo v interiéri, bez blesku. Fotoaparát nastavil dlhý čas a snímka bola rozmazaná. A iste ste si aj všimli, že výrazné svetelné body zanechali jasné stopy. Lokálne „prepaly“ a výrazne farebne saturované plochy, či čiary. Ide teda o to, pomocou týchto neželaných efektov vytvoriť nový, kreatívny obraz. A to je vlastne všetko. Ďalej musí fungovať fantázia a skúsenosť.
Môžem však poskytnúť niekoľko rád na základe skúseností mojich vlastných. Keďže chceme využiť aj „prepaly“, musíme si nájsť vhodný kontrastný motív, či prostredie. Samotná technika napovedá, že zrejme najlepšie bude fotiť smerom von z tieňa. Nie však priamo proti prudkému svetlu, mohli by sme takto dokonca aj poškodiť senzor.
Na začiatok si vyberieme osvetlený chodník niekde v parku. Fotoaparát nastavíme na režim priority času, obvykle označovaný ako TV, nastavíme čas okolo jednej sekundy. Ak sa bude fotoaparát búriť, pípať, či inak indikovať preexpozíciu, necháme ho, nech si len pípa. Urobíme skúšobný cvak, a na displeji skontrolujeme, či nie je snímka prepálená totálne do biela. Ak áno, postupne znižujeme čas, až sa motív dá rozoznať. No a potom príde to kreatívne. Pohybom fotoaparátu počas expozície sa snažíme vytvoriť nový obraz. Ako napríklad na tomto obrázku, kde zvlnený pohyb vytvoril dojem akýchsi vlasom podobných ťahov štetcom.
Pri nasledovnej fotografii som si vybral pohľad von z lesa. Teda proti svetlu. Podstatné bolo, aby kresba v tieňoch zostala zachovaná a súčasne „prepaly“ z protisvetla vytvorili zmysluplný obrazový prvok. Tentoraz bol čas kratší a pohyb rýchlejší. Výsledok – akoby kresba pastelom.
Všimli ste si určite, že na hranici „prepalu“ a tmavšieho popredia vznikajú zaujímavé prelnutia, akoby ostré obrysy jednotlivých ťahov pastelkou. Skúsime to ďalej tvorivo rozvinúť. Potrebujeme na to nájsť rovný horizont. Opäť spomedzi stromov proti svetlu a opäť podobnou technikou ťaháme fotoaparátom. Výsledný orezaný obrázok je z mojej série abstraktných prírodných motívov, ktorú som prezentoval vlani na Portfolio Review v rámci Mesiaca fotografie. Naozaj táto fotka už zaváňa abstraktom.
Ďalšia fotografia zo série využíva teraz už limitné možnosti senzora naplno. Predĺžením expozičného času na úplnú hranicu celkového „prepalu“ začali postupne „odchádzať“ farby. Zo zelenej sa stala žltá a kontrastné tmavšie miesta ešte viac zdôraznili štruktúru. Akoby les horel, zvláštnym žltým ohňom. Bez zásahu fotošopu.
Na záver tejto prírodnej sekvencie jedna fotografia jemnejšia. Na vznik „prepalu“, iste to mnohí poznajú ako negatívny jav, môžeme použiť aj reflexy na vodnej hladine. Normálne by sme s takýmito reflexami bojovali polarizačným filtrom, ale tu, v priezore medzi mladou šachorinou, vytvorili akúsi mystickú bielu trávu. Samozrejme opäť dlhý čas a opäť tie isté kompozičné zásady.
Poďme však do interiéru. A to do interiéru najhonosnejšieho, do gotickej katedrály v Štrasburgu. Táto známa a majestátna stavba bola nafotografovaná stotisíc krát. Návštevníkov upútajú najmä prekrásne vitrážové farebné okná a ružica nad vchodom sa stala hádam jedným z je symbolov. Prenikajúce svetlo priam núti človeka ho fotograficky zaznamenať. Mňa navyše zaujala aj zvláštna farebnosť nosných stĺpov s pozlátenými hlavicami. Zopár pokusov s nastavením času, ten musí byť v interiéri dlhší, z časti sa oprieť o stenu aby pohyb bol rovnomerný a cvak. Kompozícia s názvom Svetlo a tma bola na svete.
Tento diagonálny pohyb pri fotografovaní má svoje čaro. Môžete ho použiť na zdôraznenie atmosféry podľa toho, či ho vediete v „mužskej“, či v „ženskej“ uhlopriečke. Pri motíve kríža som zvolil strmú, „mužskú“ uhlopriečku. Spolu so zlatistou farbou dodala fotografii majestátny nádych.
Tak ako prírodné motívy na začiatku tohto článku by sa dali zaradiť do fotoimpresionizmu, interiérové fotky sú už skôr luminografia. Luminografia vytvára novú realitu, nový obraz, obvykle kreslením bodovým svetelným zdrojom. Krásna gotická klenba ma inšpirovala vytvoriť touto technikou dojem akéhosi mystického priestoru. Ako zdroje svetla som využil okná a keďže sa nimi v katedrále nedá hýbať, pohol som fotoaparátom. Opäť v strmej uhlopriečke s časom asi 1 sekunda. Podstatné pri tejto fotke však bolo zafixovanie obrazu podržaním fotoaparátu pred jeho pohnutím. Keby sa to urobilo naopak, teda zastavením po pohybe, svetelné stopy by boli vykreslené opačne. Pozorné oko si všimne, že som počas pohybu aj trocha pohol transfokátorom. Toto však už chce cvik. Tento obrázok považujem dodnes za jednu z najvydarenejších mojich fotografií v tejto technike.
No a záverom experiment. Možno úplne „uletený“, ale pre niekoho iste inšpirujúci. Mnohí autori spomínajú, že v okamihu klinickej smrti človek akoby prechádza tmavým tunelom do jasného svetla. Je jedno, či sú to dojmy duše opúšťajúcej telo, alebo halucinácie z nedostatku kyslíku v mozgu, pretože otočením fotoaparátu počas expozície okolo osi objektívu takýto obraz si sami vytvoríte. S trochou šťastia a cviku, pochopiteľne.
Kreatívnych techník fotografovania je veľmi veľa. Táto je jedna z mojich obľúbených. Samozrejme vás iste napadnú aj ďalšie. Fantázii sa medze nekladú, avšak podmienkou vždy bolo a je ovládať základné princípy kompozície, práce s farbou a svetlom a dobre ovládať pracovný nástroj fotografa – fotoaparát. K experimentovaniu vám neprajem nič viac, iba „dobré svetlo“.
A pre vás, ktorí by ste sa ešte niečo chceli dozvedieť, tu sú moje ďalšie články o fotografovaní a fotografiách na blogu SME:
Lago di Leváre, retrofotoreportáž
Čo vo fotošope nedokážete – igelit a gel
Čo vo fotošope nedokážete – cross processing
Zabudnuté bratislavské pohľady
Podivný termín „kvalita fotografie“
Sedím si na portáli a je mi dobre...
Rím na čiernobielo – fotografie
Rieka trochu inak – fotografie
foto: (C) Tibor Javor
