Princíp dierkovej kamery poznali viacerí filozofi a experimentátori už okolo štvrtého storočia. Či už to bol Aristoteles, čínsky filozof Mozi, alebo arabský mysliteľ Alhazen. S dierkovou kamerou experimentoval aj Leonardo da Vinci, ktorý pomocou nej zhotovoval svoje niektoré škice. O čo ale vlastne ide?
Skúste si zatemniť miestnosť a okná pokryte napríklad alobalom. Na jednom okne potom spravte malú dierku, a hľa, na náprotivnej stene sa objaví obraz scenérie za oknom. Potom to všetko 1000 krát zmenšite a namiesto náprotivnej steny inštalujte senzor a máte kameru vhodnú do mobilu. Bez srandy, naozaj je to v podstate tak.
Poďme ale k tej „pinhole“, ako to mladí fotografi „cool“ nazývajú. Klasická dierková kamera je dosť veľká debňa, ktorá má na jednej strane maličký zakrývateľný otvor a na strane náprotivnej miesto na zasunitie svetlocitlivého fotopapiera. Sú fanatici, ktorí dokážu pomocou tejto jednoduchej konštrukcie urobiť skutočne fantastické fotografie. Vyznačujú sa veľkou šírkou záberu, nie nepodobnou ultraširokouhlým objektívom, s typickou snovou vinetáciou pri okrajoch.
Dierková kamera sa dá však urobiť aj z modernej zrkadlovky. Zrkadlovka sa vyznačuje výmennými objektívmi, a tak nebol ďaleko nápad, namiesto zložitej optiky nasadiť na telo fotoaparátu iba fóliu s maličkou dierkou. No to však nie je také jednoduché, a aj ja som po viacerých experimentoch siahol po manufaktúrne vyrábanej „dierke“. Keďže totiž, komora štandardnej (kinofilmovej) zrkadlovky je násobne menšia ako spomínaná „debňa“, musí byť aj dierka príslušne maličká. Tak okolo 0,2 mm. Pri digitáloch, ktoré majú menší senzor musí byť dierka ešte menšia. Keď som zistil, že sa cez internet dá objednať temer pre každý typ zrkadlovky široký sortiment „dierok“ rozličných priemerov, posunuly sa moje experimenty z technickej do kreatívnej roviny.
Treba však poznamenať, že nie je dierka ako dierka. Čím je dierka menšia, tým poskytuje širokouhlejší obraz, ale tým je jej ekvivalentná sveteľnosť menšia. Naopak väčšie dierky pracujú ako dlhšie objektívy. Ak by sme porovnali napríklad dierku o priemere 0,25 mm (takú používam na „pinholové“ fotografovanie najradšej) s objektívom, dierka by mala ekvivalentnú clonu 1:190 a ekvivalentné ohnisko pri kinofilme 48 mm.
Fotí s tým však veľmi komplikovane. V prvom rade jedine zo statívu, keďže je potrebné použiť desiatky sekúnd dlhú expozíciu, a potom - cez dierku v hľadáčiku nevidíte úplne nič. Jediná možnosť ako komponovať záber je najprv nasadiť klasický objektív podobnej ohniskovej vzdialenosti, vybrať kompozíciu (a odmerať čas ak nemáte zrkadlovku s autodynamickým meraním, ktorá dokáže svetlo merať aj v priebehu expozície). Zafixovať statív a nasadiť namiesto objektívu dierku. A potom "cvak", a nech sa deje "vôľa Božia". Výsledok uvidíte až po vyvolaní filmu. Niekto namietne: veď s dierkou sa dá fotiť aj digitálom, a tam uvidím fotku hneď. Je to pravda, ale nie je to ono. Digitál nedokáže poväčšine pracovať a "zorienovať sa" pri takom malom množstve svetla, ako dopadá cez dierku, a tak musíme všetko prepočítať a nastaviť manuálne. Navyše sa uplatňujú nevyspytateľné "digitálne vlastnosti" senzora a fotka je akási fádna.
Ale na čo je to všetko dobré a ako vyzerá fotografia nasnímaná dierkovou kamerou? Takáto fotografia je neopakovateľná inou technikou. Najmä ak použijeme širokouhlejšiu dierku. Má mäkkú kresbu a – keďže sa expozičná doba pohybuje v desiatkach sekúnd - Schwarzshieldov efekt spôsobuje navyše na svetlocitlivej emulzii filmu akvarelové rozpitie farieb. Pokúšal som sa hodiny efekt dierkovej kamery pracujúcej s klasickým filmom nasimulovať na počítači, ale žiadna štandardná funkcia fotošopu neposkytla ani zďaleka podobný výsledok.
Pre aspoň čiastkové porovnanie sa pozrime na nasledovné fotografie. Čiastkové preto, lebo snímky boli nafotené digitálne, a teda sa "zázraky klasickej chémie" neuplatňujú. Navyše digitál s menším senzorom predlžuje ohnisko na "krátke tele" a stratí sa aj vineta a geometrická deformácia. Tento obrázok je nafotený klasickým manuálnym objektívom Zuiko 28-48/1:4 nastaveným na 48 mm (digitálny ekvivalent na 3/4 senzore je teda 96 mm) a zacloneným na clonu 8 pomocou digitálneho tela Olympus E-510 (samozrejme v manuálnom režime). Expozičná doba 0,25 sekundy, zo statívu.
A tento je nafotený cez dierku priemeru 0,25 mm, s ekvivalentnou clonou 190 a expozičným časom 10 sekúnd. Samozrejme tiež zo statívu.
Zaujímavé, že? Ten šarm snímky cez dierku je neopakovateľný. Na webe je možné nájsť tisíce krásnych fotiek cez dierku. Ale čo s tým? Na čo sa dá, okrem experimentu a umeleckej fotografie záber z dierkovej kamery použiť? Nuž, napríklad na zmäkčenie klasického záberu kombináciou oboch, napríklad v reklamnej fotografii. Posúďťe sami na výslednej fotografii:
Alebo Vianoce a vianočné pozdravy! Fotografie sú nasnímané na film, prvá je cez dierku, druhá klasicky a tretia je opäť kombinácia oboch.
Tak teda, veľa šťastia pri experimentovaní!
Doplnené o 10.11.2009 o 7:30 o niektoré ďaľšie "technické" a praktické informácie na podnet Markovej poznámky v diskuzii k príspevku.
Foto: (C) Tibor Javor (okrem fotografie "veľkej debne", ktorá je z internetu)
