Stačí zájsť na kraj lesa, alebo lúky. Teraz na jeseň sú plné kontrastných farieb. Za slnka sú farby sýtejšie, pod mrakom je nálada melancholickejšia. Tentoraz som sa rozhodol fotiť analógovo, klasicky. Do mojej spoľahlivej zrkadlovky OM2sp som vložil film Fuji Superia X-tra 400. Rád ho používam, je dostatočne pružný a poskytuje uspokojivé farby. Nasadil som ľahko širokoúhly objektív Zuiko 24/1:2,8 a pripravil som si solídny statív s kĺbovou hlavou. Pochopiteľne, aj s digitálnym fotoaparátom sa dá podobne fotiť, ale práve tie funkcie, ktoré je vhodné použiť pri experimentovaní, majú prevažne drahé modely – digitálne zrkadlovky.
Mojím zámerom bolo vytvoriť jednoduchou klasickou technikou fotografiu s melancholickým impresionistickým nádychom. Toto sa docieli veľmi jednoducho sendvičom dvoch obrázkov tej istej scenérie, kde jeden je ostrý s dostatočnou hĺbkou ostrosti a druhý buď rozostrený, roztrasený, zoomovaný, alebo pohnutý. Je to moja obľúbená a jednoduchá technika, chce to iba trocha skúsenosti. Na môj zámer sa ideálne hodilo zamračené počasie. No, a aby fotka dobre vyzerala bolo treba nájsť kontrastný motív. Ja som ho našiel na okraji jazera, kde sa vo vetre kymácala uschnutá močiarna tráva.
Tak, fotoaparát na statív, zacloniť, zaostriť a cvak. Autodynamický systém OM dvojky nadávkoval expozičnú dobu presne. Hodnoty odčítané v hľadáčiku poslúžia na druhý záber. Takto teda vyzeral záber prvý. Nič moc, že?
Pri druhom zábere tej istej scenérie ide o to, aby sme získali pre ostré objekty zo záberu prvého akúsi auru. Rozhodol som sa využiť na to okrem vetra aj pohyb fotoaparátom. Nastavil som expozičnú dobu asi na pol sekundy a zaclonil som pomocou prepočtu hodnôt odčítaných pri prvom zábere. Ono pri fotení na klasický film to vlastne ani netreba príliš presne prepočítavať. Klasické filmy sú tak expozične pružné, že odchýľka 1- 2 clony nehrajú rolu. Takže fotoaparát máme pripravený, v hľadáčiku tá istá scenéria, hlavu statívu okrem vertikálneho náklonu zafixovanú, tráva sa vo vetre chveje a cvak. Ale pozor! Počas nastavenej polsekundy expozície je potrebné jemne pohnúť vertikálne fotoaparátom a to tak, aby pohyb bol ukončený ešte pred koncom expozície. Tak sa pohyb akosi zafixuje na konci. Ak pohneme zhora nadol – stromy na fotke akoby rozmazane povyrastú a budú fixované do koruny, ak pohneme zdola nahor – zafixujú sa korene. Znie to strašne zložito, ale výsledok je veľmi jednoduchý, úplný chaos.
Pre istotu odporúčam urobiť viacero záberov a neskôr vybrať najvhodnejší. Klasický film je potrebné nechať vyvolať a najlepšie hneď nascanovať na CD priamo v minilabe. Podotýkam, že na scane netreba šetriť! Pod veľkosť 15x21 nechoďte. Pri digitále máte vyvolávanie a scanovanie ušetrené, ale jednoduché digitály pri takýchto experimentoch prepaľujú jasy, a niekedy sa vôbec nedajú prepnúť do režimu s takým dlhým časom.
Tak, a máme v počítači obidva zábery. Šum vyčistený a odporúčam na prvom – ostrom zábere v stredných hodnotách zvýšit kontrast. Hovorí sa tomu aj gama korekcia. Pozor ale, aby sme nezabudli ponechať dostatočnú hustotu tieňov. Potom jednoducho otvoríme druhý – ten rozmazaný – obrázok a napasujeme v asi polovičnej intenzite podľa nejakého výrazneho objektu na obrázok prvý. A je to. Ešte vybrať vhodný výrez. Tento záverečný postup vyzerá síce strašne digitálne, ale rovnako by sa to robilo klasicky pod zväčšovákom s vyvolanými políčkami negatívu. Výsledok nahráme na USB a dáme do minilabu urobiť zväčšeninu. Tam nám iste aj radi poradia ako nastaviť veľkosť súboru – ja používam 300 DPI a veľkosť podľa požadovanej zväčšeniny, plus niečo na orez. Pri troche šťastia by mohol výsledok vyzerať asi takto:
Tak, veľa šťastia a dobré svetlo!
foto: (C) Tibor Javor
