Obraz druhý. Prestížna svetová fotografická súťaž World Press Photo. Tisíce autorov, tisíce snímok. Vyhráva zasa násilie. Voyerstvo a skrytý sadizmus diváka a čitateľa ženie fotografov často do ohrozenia vlastného života. Adrenalín zaplavuje krvné riečište, kým na druhej strane objektívu tečie krv skutočná. Utrpenie človeka je dobrý obchodný artikel.
Ako chlapec som hltal knihy Jaroslava Foglara a Arthura Ransoma. Oskalpovaná hlava Sama Hawkinsa mi niekoľko nocí spôsobovala nočné mory a Čeluste som radšej vynechal. Krv a násilie nemám rád. Dodnes.
Ktosi mi v jednej diskusii o fotkách nepriamo odkázal, že som čudný. Odkázal mi, že fotografie utrpenia a násilia sú prepotrebné. Keď to neprijmem, tak sladké fotečky potrebujú zrejme len Vesmírní lidé. Som naozaj čudný?
Nie, nechcem si tu nič dokazovať a nie som ani militantný pacifista. Pýtam sa však sám seba: Majú fotografie a reportáže o násilí, vojnách, krvi a tyranii nejaký zmysel? Pohne to vôbec niekým, ako hovoria ich zástancovia, alebo je to iba ospravedlnenie diváka hltajúceho sadistické scény pred sebou samým?
"Finále" (C) Tibor Javor
Svet je plný násilia. Niekto tvrdí, že napomôžeme jeho odstráneniu najlepšie tak, že ho budeme dokumentovať až do detailu odhalenej kosti, či obhorenej mŕtvoly. Kým to však dnes ešte otrasie? Snáď niekoľko naivných dobrovoľníkov sa niekam vyberie, snáď dokaličenej moslimke niekto zaplatí plastiku. Čo však za to platíme je, že takýmto premývaním mozgu sa do podvedomia človeka dostáva obraz striekajúcej krvi ako skrytý model správania. Jednoducho taký je život. Je to boj o prežitie. Všetkými prostriedkami.
Rambo svoj guľomet dávno odložil. Kdesi hrdzavie vo filmovom archíve. Naivné oči jeho nasledovníkov zatiaľ strieľajú iba počítačovou myšou. Alebo odpália nálož v dave ľudí.
Nevedia prečo. Musia ich zabiť...
P.S. Príbeh v úvode je skutočný...
perex foto: Jodi Bieber
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
