Áno, viem, že v dobe, kedy to, čo nie je na webe, neexistuje, a kedy fejsbuk nahradil medziľudské vzťahy, to bez digitalizovaného obrazu nejde. Taktiež je mi jasné, že keď noviny súťažia o čitateľa aj tým, kto prinesie najčerstvejšie zábery vo svojom internetovom vydaní, profesionálni fotoreportéri nemajú inú možnosť ako digitál. Vyhody digitálnej fotografie sú mnohé, a navyše ma pokazený záber nestojí nič.
Digitálnej fotografickej technike vďačí fotografia aj za svoju renesanciu. Digitálne sa podarilo dosiahnuť také masové rozšírenie fotografovania, o akom sa iste Georgovi Eastmanovi vôbec nesnívalo. Stačí zájsť do mesta a uvidíte húfy turistov vzpínajúcich ruky k oblohe, držiac digitálny fotoaparát, plniac pamäťové karty, aby neskôr na fotky niekde na poškriabanom CD, či zavesené niekde na webe úplne zabudli.
Mám jedného známeho, profesionálneho fotografa. Poznám ho roky a dokonca ho uponáhľaného občas stretnem. Je to dobrý a kreatívny reportér, fotil do známych „plátkov“. Minule som ho stretol kdesi v Auparku. Útly chlap, na krku Nikon s obrovským objektívom, na jednom pleci aspoň desaťkilová fotobrašňa a na druhom taška s noutbukom. Vyzeral dosť unavene: „Je to blbé, nemám na nič čas... Aj rodina sa mi rozpadá a navyše mi včera v Markíze nezobrali nejaké zábery. Ako keby som mohol za to, že ten blbec sa na tlačovke pozeral stále do stola... Ale už musím utekať, za pol hodinu musím byť v Záhorskej... Čau...“ Spomenul som si, aké nádherné svadobné fotky mi ten chlap urobil. Analógové. Vtedy bol plný energie.
Fenomén digitálnej fotografie zmenil zmýšľanie fotografa. Nielen reportéra. Aj tie svadobné fotografie sa dnes fotia tak, že fotograf sa viac menej stáva akýmsi „triedičom“ stoviek nafotených záberov na obrazovke počítača, namiesto detailného premyslenia kompozície, pózy, svetla a tak ďalej. Pokazený záber nestojí nič. Neviem. Možnože stojí práve ten čas, strávený triedením fotiek. A ten čas ale niekde bude chýbať.
Čo však asi bude novým „digitálnym fotografom" chýbať viac, sú vedomosti o práci so svetlom, o kompozícii, farbách, tieňoch, clonách, objektívoch a mnohých iných veciach, ktoré vo svojej kombinácii určujú výslednú fotografiu. Názor, že prečítanie návodu k sofistikovanej zrkadlovke stačí, aby človek vedel fotiť, je asi tak pravdivý, ako názor, že na flight simulátore sa naučíme pristáť s Boeingom.
Kapitolou samou o sebe sa stal módny trend takzvaných „úprav“ fotografií v počítači, či dokonca priamo vo fotoaparáte. Aspoň tak sa mi to javí prechádzajúc fotografické weby. Čím „dramatickejšia úprava“, tým je fotka vyššie hodnotená. Na správnej fotografii musia byť oblaky ako po atómovom výbuchu, najlepšie v hnedo oranžovom prevedení a hladina ako Pantone Metalic. K tomu samozrejme slnko v priamom protisvetle, najlepšie ovenčené hviezdičkou od úplne zavretej clony. Paradoxom je, že vysoko svetelné objektívy, ktorými ľudia takéto fotky obvykle fotografujú, sú zaclonené najmenej na tridsať dva, aby tráva bola zaostrená už od nohy statívu až po horizont.
Vrcholom je, zdá sa, technika HDR. Dá sa o nej vygúgliť kadečo a aj ja som už čosi tiež napísal. Z techniky, ktorá umožňovala aspoň statický obraz nasnímať digitálnym fotoaparátom s rozsahom svetelnej dynamiky aspoň čiastočne sa približujúcej k analógovej fotografii, sa stal fetiš a modla. Už to nie sú iba „vyzúrené“ krajinky, na ktorých sú textúry zvýraznené ako žily na fotke z patológie, architektúra s omietkami akoby očmudenými po požiari, ale aj modelky a celebritky s „dynamickými tieňmi“ zvýrazňujúcimi každú bradavičku, či záhyb na zadočku, ako toť viseli nedávno v bratislavskom Auparku.
Za tieto všetky digitálne trendy však platíme daň. A to dvojakú. V prvom rade strácame takýmto fotením možnosť zachytenia momentu, zakonzervovania čara okamihu. Proklamovaná flexibilita digitálneho fotenia sa vytráca. Veď príprava fotoaparátu na statív, meranie „prepalov“ na displeji, nasadenie tých správnych filtrov a viacnásobné expozície nás vracajú do dôb našich prastarých rodičov, keď pán fotograf sa najprv skryl pod čudnú čiernu plachtu, aby potom stlačil balónik na hadičke. Naši starí rodičia sa tiež nesmeli pohnúť, tak ako dnes modelka fotená v HDR.
Druhou, závažnejšou daňou, ktorú za digitálne fotenie platíme, je strata vkusu. Nie, nechcem hovoriť ani o obscénnych záberoch, ani o bulvárnej fotografii. Strácame fotografické videnie všeobecne. Uprednostňujeme pri fotení technický faktor, či už spoliehaním sa na programy vo fotoaparáte, alebo fetišizovaním takzvanej „technickej kvality“ a zabúdame na výtvarnú stránku fotky. Nemusí byť každý Stacho, ani Bán. Základné vedomosti o komponovaní a estetike obrazu, o pôsobení jednotlivých obrazových prvkov ani nehovoriac, v žiadnom manuáli k fotoaparátu však nepíšu. A tak sa naháňame za západmi slnka, reflexami na vodnej hladine, makrami hmyzu, priblbými úsmevmi desaturovaných modeliek, namiesto hľadania krásy v jednoduchosti a myšlienky.
Fotografia starým „mecháčom“ (hore)
Priznám sa, aj ja fotografujem digitálne. Nielen, keď musím, alebo keď chcem niečo rýchlo zdokumentovať. A rád na svoju digitálnu zrkadlovku používam aj staré manuálne sklá. Napriek tomu som ostal verný analógovej klasike. Už od čias, kedy mi rodičia kúpili bakelitovú Corinu 6x6 a učiteľ chémie Ďuriška ma naučil namiešať si ustaľovač či vývojku. Fotografujem prevažne tridsať ročnou OM dvojkou, ale nebojím sa ani takmer šesťdesiatročného „mecháča“. Aj pri dobrom oku a uvážlivom fotení to však čosi stojí a človek je tak neustále nútený zvažovať každý cvak. Okrem toho absencia možnosti okamžitej kontroly nasnímaného záberu ma núti k väčšej predstavivosti a lepšiemu uvedomeniu si vplyvu jednotlivých faktorov.
Analógová fotografia má okrem toho aj množstvo nespochybniteľných výhod. V prvom rade je to známa vysoká expozičná pružnosť, ktorá umožňuje na jediné stlačenie spúšte dosiahnuť výsledok, ku ktorému by sme sa digitálne ťažko dopracovávali. Môžeme teda aj v ťažkých svetelných pomeroch fotografovať v konečnom dôsledku dynamickejšie.
Ďalšou vecou, pre ktorú zostávam pri analógu, je farebné podanie. Je známe, že farebné podanie je špecifické pre každý typ filmu, ale to je práve tá výhoda. Špičkoví profesionáli v laboratóriách výrobcov filmov iste majú celý rad dôvodov, prečo napríklad film určený na portrétnu fotografiu má iné vlastnosti, ako ten, ktorý je určený na krajinky. Už počujem repliky o tom, že veď sa všetko dá nastaviť „v krivkách“. Áno, dá. Ale ja radšej verím odborníkom z laboratórií, a navyše, charkter použitého filmu zjednocuje dokonale celú fotenú sériu.
No a treťou výhodou, ktorú považujem za potrebné ešte zmieniť, je rozlíšenie. Ak nechcem ísť do hlbšej technickej debaty, stačí iba konštatovanie, že v tomto ohľade digitál ešte dlho bude zaostávať. Špičkoví krajinári fotia analógovo.
A tu je niekoľko, iba na rýchlo vybraných, analógových fotografií. Všetky sú prakticky bez akýchkoľvek úprav, snáď s výnimkou rámika a u niektorých možno úpravy kontrastu pre zobrazenie na monitore. Nie je to žiaden „art“. Iba taký obyčajný dokument, aké ľudia prevažne fotia. Skúste sa na ne zadívať, či vás analógové podanie osloví. Niektoré nájdete vo väčšej verzii aj na stránke fotky.SME.
Dobré svetlo, priatelia!
foto: (C) Tibor Javor http://www.fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
