Fotografia ulice má svoje čaro. Má čaro a napätie. A hlavne, nie je taká jednoduchá, ako sa zdá. Nie len pre to, že dodržiavať etiku a diskrétnosť je niekedy ťažké, a že niekedy musí človek čeliť rôznym situáciám, ale najmä preto, že aj fotograf podlieha emóciám a géniu loci. Človek vníma skutočnosť všetkými zmyslami a navyše aj podvedomo. Všetko toto sa sústreďuje v mozgu a akoby automaticky priraďuje obrazu, ktorý človek vidí. Fotograf potom má tendenciu pod týmto vplyvom stlačiť spúšť, ani si neuvedomujúc, že výsledný produkt jeho snaženia je plochý dvojrozmenrý obraz na studenom papieri, alebo svietiaci na monitore. Neuvedomuje si často krát, že fotografia je pre diváka, ktorý ju môže vnímať iba zmyslom jediným, zrakom. A v tomto je niekedy kameň úrazu.
Často sa mi pred očami vybavuje geniálna fotografia telefonujúcej ženy pozerajúcej sa na hodinky. Je z knihy Karola Kállaya „Italy Today“. Tak ako mnohým iným aj mne rozprával ako kniha vznikala. Nebral to vtedy nejako konceptuálne, ale jeho intuícia mu povedala, kedy má spúšt stlačiť. My obyčajní smrteľníci to máme ťažšie. Pri fotografovaní, a to nielen ulice, treba sa neustále brániť iným, ako vizuálnym pocitom. Veď to všetci poznáme. Každý z nás iste v návale citov krásne odfotil svoju „drahú“ ktorá však zhodnotila obrázok slovami: „Ježišmárja, ako to vyzerám!“
Ďalším lákadlom „street fotografov“ je štýl „paparazzi“. Priznám sa, že sám tomu niekedy neuniknem. Je to dosť nebezpečná disciplína, a keď človek nechce dôjsť k fyzickej, alebo finančnej újme, musí si dať veľký pozor. Karol Kállay rád rozprával historku, ako raz tuším v Arménsku po zemetrasení tak dlho fotil bedárov, až dostal tehlou po hlave. Takže keď už „paparazzi“, tak zachovajme aspoň určitú diskrétnosť a neprezraďme identitu fotografovanej osoby. Ani obrazom. A hlavne, nech má fotografia aj iný rozmer ako iba voyerský. Nech prináša pohodu a myšlienku. Radi sa potom na nejakom tom „nekorektnom“ detaile pousmejeme.
Áno, pohoda a myšlienka. To je podľa môjho presvedčenia to, čo má street fotka priniesť divákovi. Mala by pomocou kompozície, svetla, farieb a najmä zachytenej scény, či objektu, evokovať podobné pocity, ako mal fotograf v reáli, keď fotografoval. Tu však už musíme začať sa baviť o technike. Ja na street fotografiu najradšej používam analógový manuálny fotoaparát a dosť širokouhlý objektív. Má to veľa výhod oproti modernejšej technológii. V prvom rade vhodne zvolený film, najradšej fotím na citlivosť 400 ISO, má vysokú expozičnú pružnosť a zvláda aj zložité svetelné situácie. No a širokouhlý objektív, najradšej používam 24/2,8, má vysokú hĺbku ostrosti pri širokom zornom poli, takže môžem fotiť aj takzvane „od boku“, či zhora, vôbec nepozerajúc do hľadáčika. Taktiež širokáč umožňuje ísť fotografovanému objektu úplne „na telo“, čo často umocňuje atmosféru fotografie.
Muzikanti sú obľúbený objekt na fotografovanie. Ak však fotka nemá vyzerať fádne, či tuctovo, treba zvoliť netradičnú perspektívu. A ísť dosť blízko, ale tak, aby aj na fotke zostali muzikantmi. Či už im vhodíme pár centov do klobúka, ako tým gitaristom kdesi z Anglicka, alebo máme odvahu sa vyštverať až priamo na pódium a fotiť úplne zblízka, „na drzovku“, všetko záleží na vyhodnotení situácie.
Najlepšia street fotka je taká, ktorá svojím obsahom núti človeka sa zamyslieť. Zamyslieť sa nad situáciou, ktorú inak vníma každodenne, až mu zovšednela. Na fotke, je však situácia zakonzervovaná a môže ho osloviť intenzívnejšie. Aj počítače nám už úplne zovšedneli. Aj internet a wifi a podobné technické vymoženosti. Zovšedneli nám však aj medziľudské vzťahy. Už nekomunikujeme tak často z tváre do tváre. Už na to potrebujeme chat, či facebook. A na rande chodíme s notebookom tiež. Svet sa mení a fotografia je tu aj na to, aby nám to pripomenula.
Ľudia a ľudkovia, tváre a postavičky. Mnohé z nich majú v sebe vyryté vrásky života, mnohé stretávame denne a pritom ich osudy vôbec nepoznáme. Pri fotení takýchto street portrétov naopak rád používam dlhšie sklo. Radšej pevné, ako zoom. Moje najobľúbenejšie je 135/2,8. Dá sa s ním prirodzene odpichnúť od pozadia a skrátená perspektíva pomôže vykúzliť zaujímavé kompo, alebo aj v kombinácii s dlhším časom zachytiť pohyb.
Áno spoznali ste ho. Večne uponáhľaný bratislavský kolportér, ktorého nezabudnuteľný intenzívny hlas a jeho volanie „Večerníík“ si pamätajú mnohí z nás roky. Street fotografia je aj o zachytení bežných situácií novým, kreatívnym spôsobom. Nie je to iba čistý dokument. No hľadať spôsoby, ako sa od jednoduchého záznamu dostať kreatívne ďalej, vyžaduje aj trocha invencie. Napríklad taký reflex vo výklade. Dá to síce trocha námahy si to nacvičiť tak, aby ste využili odraz aj kompozične a dali kombináciou viacerých situácií do jediného obrazu fotografii skrytú myšlienku a akési napätie. Ja som k takejto fotografii prešiel od skladania diptychov. Rozdiel je ale jedine v tom, že si nemôžete na ulici rozložiť všetky možné zábery na stôl a porozmýšľať. Reflex je vec zlomku okamihu. Ako aj tento, ktorý sa nazýva „Čakanie na mamu“.
Večer sa fotografuje o dosť ťažšie. Street musíte fotiť bez blesku a na pohotovosti nesmiete nič ubrať. Statív taktiež nepripadá do úvahy a digitál po tme pomalšie ostrí. Ak vôbec. Takže pre mňa ostala stará dobrá analógová manuálna zrkadlovka, tentoraz vyzbrojená objektívom 55/1,2. Úžasné sklo. Výborný bokeh, krásne mäkká kresba, a keď sa trocha pricloní, ostrý ako britva. Film nie citlivejší ako 400, tie bývajú najpružnejšie. A nacvičiť si pevne držať fotoaparát a so zatajeným dychom udržať najmenej desatinu sekundy. No a ostriť jedine manuálne. Inak zábery cez sklo, ako tieto, neurobíte. Ok, ok, súhlasím, špičkové digitály to dokážu, ale ja chcem fotiť sám. Nemám rád, keď za mňa fotí nejaká automatika a zo mňa by zostal iba „štatistický štatista“ vyhodnocujúci gigabajty nacvakaných obrázkov. Prvá fotka sa volá „Oh my God“ a má trocha voyerský nádych. Druhá s peknou hrou farieb sa nevolá nijako inak, ako má unudená servírka napísané na chrbte.
Záverečná a ide sa domov. Aj tento blog končí, i keď by som mohol o mojom ponímaní street fotografie písať ešte desiatky strán. Takže „dobré svetlo“, streeťáci...
Aj v noci.
foto": (C) Tibor Javor http://www.fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
