Zdá sa mi, že Paulo Coelho tento krát písal nasilu. Alebo dospel k názoru, že značka „Coelho“ predá všetko. Zrejme má v tomto pravdu, pretože jeho najnovšia kniha „Rukopis z Akkry“ rýchlo mizne z prémiových regálov kníhkupectiev. Neviem, či si ju kupujú najmä jeho fanynky, alebo tí, ktorí hľadajú v Coelhových knihách hlboké myšlienky hodné zamyslenia sa. Tu ich však nenájdu.
Útlu knižôčku som prečítal za dve tri hodiny. A to som sa musel do jej čítania neustále nútiť, pretože kniha nemá spád a znervózňuje čitateľa. Navyše nezvládnuté historické reálie, mám na mysli spôsob myslenia a problémy ľudí v danej historickej dobe, vyzerajú smiešne a násilne. Témy ako „sex“, „elegancia“ poprípade akási „legenda“ o rabínovi na invalidnom vozíku by zrejme v období dobývania Jeruzalema križiakmi vôbec neboli „témami“ ani „legendami“.
Formálne kniha napodobňuje Džibránovho Proroka, avšak slovo „napodobňuje“ treba brať s veľkou rezervou, aby sme neurazili Chalila Džibrána. Coelhov text totiž postráda akúkoľvek poetiku, ba dokonca postráda aj mystiku, pre ktorú mám Džibrána rád a pre ktorú som si obľúbil aj niektoré Coelhove knihy. Najmä tie staršie.
Rukopis z Akkry nemá žiaden dej ani zápletku. Po akomsi „danbrownovskom“ úvode začne priam guľometná paľba Coelhových „mravoučných“ a „kvázifilozofických“ bonmotov, aforizmov, poučiek a výrokov, ktoré autor kladie do úst fiktívneho učenca v Jeruzaleme v predvečer jeho dobytia križiakmi. Téma strieda tému a Coelho dokáže ku každej zaujať stanovisko. Nie jedno, desiatky. Niekedy si navzájom odporuje, ale vždy dokáže aspoň do každej druhej vety zabudovať slovo „láska“.
Táto pozlátaná záplava prvoplánovo podávaných mravných poučení, niekedy formulovaných do parafrázy Ježišových výrokov, či logionov, pripomína zmes existencionalizmu a akéhosi deinštitucionalizovaného kresťanstva „na voľnej nohe“ reznutého kvapkou ezoteriky. Ale to je zrejme presne to, čo mnohí čitatelia hľadajú. Mne to však išlo už po niekoľkých stranách na nervy.
Ak táto kniha má byť „programovou deklaráciou“ akéhosi „guru“, za ktorého by sa Coelho rád pasoval, tak klobúk dolu pred jeho odvahou a otvorenosťou. Ak však má byť Rukopis z Akkry literárnym útvarom, tak jedine treťotriednym.
Nie je to dobrá kniha. Vôbec.
