Áno, nejaká tá miliarda ľudí na tejto zemeguli oslavuje v strede zimy Ježišovo narodenie. Vianoce ale, tak ako ich poznáme v dnešnej podobe, sú relatívne mladé. Veď napríklad taký vianočný stromček sa do celého sveta rozšíril z Nemecka niekedy v devätnástom storočí, Santu v červenom kožuchu vymyslela Coca Cola v roku 1920 a o samotnom termíne oslavy Ježišovho narodenia sa nevedia zhodnúť do dnes.
S Ježišom majú kresťania problém už dávno. Nie, nechcem tu polemizovať s tými, ktorí a priori tvrdia, že Ježiš nie je reálna postava a že je vymyslený. Takéto tvrdenia sú dnes na smiech. Málo z kresťanov však, okrem základných poučiek, vie o Ježišovi niečo viac. Možno že ešte nejaké tie rozprávania zachytené v evanjeliách.
So zadefinovaním, kto to vlastne Ježiš je, mala cirkev mnoho stáročí dosť problémov. Ešte sa ani nenarodil a už spôsobil starosti. Podľa tradície, nevydatej dievčine Márii (iba zasnúbenej, i keď s tým „zasnúbením" je to trocha zložitejšie a museli by sme poznať vtedajšiu židovskú tradíciu a zákony) oznámil anjel, že ak súhlasí, počne dieťa božím zásahom. Súhlasila. Toto spôsobilo značné hlavy bolenie jej nastávajúcemu Jozefovi, ktorý by ju v podstate ako „cudzoložnicu" mal zapudiť. Prečo to neurobil je vysvetlené „mystickým" spôsobom. Pravdou však ostáva, že „kráľovský" Ježišov pôvod je v Biblii odvodzovaný z Dávidovho rodokmeňa po Jozefovej línii. Berie sa to ako fakt a nedebatuje sa o tom.
Preskočme teraz Ježišov život a smrť, rovnako ako jeho zásluhy, či už formulovaním morálky lásky, alebo jeho „vykupiteľskú úlohu", ako to uznávajú kresťania. To sú veci notoricky známe a milión krát diskutované v teologických dielach či v diskusiách na internete. Poďme sa pozrieť, ako sa s Ježišom cirkev vysporadúvala v priebehu stáročí.
Nicejsko-carihradským vyznaním viery kresťania vyznávajú: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom." A tu nastávajú problémy. Ako je to s tým „stal sa človekom"?
Dnes to vyzerá jednoducho. Cirkev učí, že Ježiš je „pravý Boh a pravý človek. V katolíckom katechizme cirkev nazýva „vtelením" skutočnosť, že prijal ľudskú prirodzenosť, aby v nej uskutočnil spásu človeka. Vtelenie neznamená, že Ježiš je sčasti Boh a sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. Stal sa skutočne človekom a pritom zostal skutočne Bohom, je pravý Boh a pravý človek. To hovorí dnes katolícky katechizmus. Nebolo tomu vždy tak, o formulácie sa viedli tvrdé boje.
Začalo to popieraním Ježišovej ľudskej podstaty gnostikmi. V treťom storočí musela cirkev na koncile v Antiochii zdôrazniť, že Ježiš je „boží syn prirodzenosťou a nie adopciou", Nicejský koncil v roku 325 opäť zdôraznil, že „že Boží Syn je splodený, nie stvorený" a odsúdil Ária, ktorý o tom pochyboval. Neskôr nestoriánska heréza videla v Kristovi ľudskú osobu spojenú s božskou osobou Božieho Syna a musel to riešiť tretí ekumenický koncil zhromaždený v Efeze roku 431. Čoskoro zasa monofyziti tvrdili, že ľudská prirodzenosť ako taká prestala v Ježišovi jestvovať, lebo ju prijala božská osoba Božieho Syna. Proti tomuto bludu sa postavil štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne roku 451. Po Chalcedónskom koncile niektorí urobili z Ježišovej ľudskej prirodzenosti akoby osobný subjekt. Proti nim piaty ekumenický koncil v Carihrade roku 553 vyznal, že všetko v Ježišovej ľudskej prirodzenosti sa má pripisovať jeho božskej osobe ako jeho vlastnému subjektu, nielen zázraky, ale aj utrpenie, ba aj smrť. Toto už je však taký teologický konštrukt, že podstata veci sa začala strácať pod nánosom poučiek.
A doslovné chápanie týchto poučiek, zabúdajúc na ich skutočný obsah, viedlo napokon k takzvanej „veľkej schizme", ktorá rozčesla kresťanstvo na východné a západne. Začalo to vcelku nenápadne. Išlo o akademický teologický spor, odkiaľ vychádza „pôsobenie Ducha svätého", teda vlastne čo je príčinou „fungovania" tretej Božskej osoby. Západní kresťania vsúvali vo svojich liturgických textoch do Nicejského vyznania viery akúsi vsuvku, ktorou „upresňovali", že Duch svätý vychádza z „Otca i Syna", kým východ sa pridŕžal pôvodnej verzie a Syna nezmieňoval. Mohlo sa to vyriešiť akademicky, keby sa do toho nezamiešala politika a keby sa nepochytil pápežský vyslanec kardinál Humberto de Silva Candida s konštantínskym patriarchom Michalom Kerullariosom a navzájom by sa neexkomunikovali aj s celou svojou suitou. Potom sa zomlelo kopec ďalších akcií a cirkev sa už takmer tisíc rokov nedokáže opätovne zjednotiť.
Máloktorý bežný kresťan si dnes uvedomuje, že za týmto rozdelením je vlastne spor o „Ježišove kompetencie", teda či je „spolu zdrojom" pôsobenia „Ducha svätého", alebo nie. Vysoko teoretický teologický rozpor, ktorý v priebehu tisíca rokov udržiava pri živote v podstate dve odlišné kresťanské kultúry - východnú a západnú.
Takže ústredná postava kresťanstva Ježiš, spôsobovala v priebehu stáročí mnohé rozpory a nedorozumenia. Vždy však išlo o to, že sa prikladala väčšia váha slovám, ako podstate. Vtedy, keď sa texty napísané v nejakom historickom kontexte čítali doslovne s chápaním poplatnom inému obdobiu a najmä, keď sa v priebehu času úplne zabudlo na to, čo je napísané „medzi riadkami", na mystický obsah.
A tak je tomu do dnes. Na jednej strane sú tí, čo doslovne veria takým veciam, že svet vznikol na šesť dní, a na strane druhej sú tí, ktorí tvrdia, že človek je vlastne „nahá opica" a že nič „vyššie" neexistuje. Avšak obidva tábory spoločne zasvietia vo svojich domovoch vianočný stromček a pod ním rozbalia kopec darčekov pre tých, ktorí im nie sú ľahostajní. Aj keď tie darčeky už Ježiško dávno nenosí...
Alebo, že by predsa? Príjemné Vianoce...
Zdroje: Katechizmus, Wikipédia Obrázok: 4ever.com
