Tým, že Miro Kocúr píše vo svojich blogoch, ktoré vyšli knižne s vtipným názvom theoBlogy pripomínajúcim anglické slovo „theology“, o veciach z prostredia cirkvi, ktoré sú hodné kritiky, z neho ešte ani zďaleka nerobí „kontroverzného blogera“. Ba ani to, že zmenil zamestnanie, a že z rímskokatolíckeho kňaza sa po rôznych „úväzkoch“ stal nakoniec „otec v domácnosti“ z neho nerobí „čiernu ovcu“. Mirove (nielen) literárne počiny sú cenné tým, že sú. Totiž, že dokáže cez klávesnicu počítača prepasírovať do sveta, či realizovať na ulici to, čo si myslia tisíce iných.
Z Mirových textov však cítiť určitú zatrpknutosť. Možnože by sa dala porovnať s náladou nádejného vedca, ktorý nedostal grant, pretože sa nedokázal podriadiť autorite starnúceho profesora, alebo zatrpknutým pocitom diaľkového vodiča, ktorého majiteľ firmy preradil na áviu, lebo niečí švagor musí zarobiť viac.
Miro však svoju zatrpknutosť voči inštitucionálnej cirkvi dokáže majstrovsky pretaviť do oprávnenej kritiky. Škoda však, že pri tejto kritike tých hnilých, zabúda, a či úmyselne prechádza mlčaním aj ostatné zdravé jablká v koši. Právom hovorí o nehodných biskupoch s ľudáckou, či eštebáckou minulosťou a organizuje proti nim protesty a právom poukazuje na remeselnú rutinu rezignovaných kňazov, ktorí stratili dávno akékoľvek ideály. Mali ich však niekedy? A aké?
Toto sú však otázky, na ktoré Miro neodpovedá ani otvorene, ani nepriamo. Aspoň nie vo väčšine svojich textov. A pri priamej otázke podobného znenia v diskusii odpovedá podráždene až povýšenecky. Akoby „ex katedra“. A tu vidím aj najväčšiu slabosť Mirových štylisticky výborných a dramaticky perfektne vystavaných textov. Tieto texty totiž, pomenúvajú veci síce symptomatické, avšak podružné, a napriek teologickej kvalifikácii ich autora nejdú pod povrch. Autor sa totiž bojí.
Miro má strach. Má strach prekročiť svoj tieň právoplatne vysväteného kňaza a kvalifikovaného biblistu. Má strach pozrieť sa na príčiny dnešného stavu cirkvi a viery z pohľadu prednicejského kvasu. Stále zostáva na povrchu, na škrupine kritiky výsledkov „literalistického“ chápania kanonizovaných textov, na základe ktorých je cirkev vybudovaná. A stačilo by tak málo. Možno trocha mystického zahĺbenia sa. Ale to by už nebol Miro.
Miro má za sebou a ešte aj pred sebou dlhú cestu. Kniha theoBlogy je možnože jedným z míľnikov. Otázne však je, prečo tak nasrdene kráča niekam, kam vlastne ani cesta nevedie. Je to niečo v Mirovom vnútri, čo ho núti vyrovnať sa s čímsi tvrdými strelami. Avšak ten cieľ, ktorý si vybral, nie je to iba "klamný objekt", ako hovoria vojaci?
